Nepriestrelní - Spojenie ciest (BU 2)

NamJoon

O krok späť...

Bol to jeden z nie mála dní, kedy som sa zas a znova vracal domov. Práve som bol v škole posledný rok a pomaly sa to blížilo ku koncu. Bol to obyčajný pekný večer až na to, že som už na dnes nemal vôbec čo jesť, a to vám poviem, príjemné to nebolo. 

Nuž a práve v tento obyčajný deň som po prvý krát spoznal svojho princa. 

Už len zozadu som si všimol, že má chlapec stojaci na moste pevne stavané telo. Ten ak by ma prichytil... asi by to bola medzi nami riadna spúšť. Ruky držiace fotoaparát oproti slnku sa mu ani na moment nepohli. Tašku mal položenú iba pár krokov ďalej pri lavičke, ale ak by som šiel fakt potichu, určite by ma potom nedobehol. 

Spomalil som krok a pomaly prešľapoval bližšie a bližšie. Šumenie rieky a cvakanie fotoaparátu som považoval za dostatočné rozptýlenie na to, aby ma nepočul... teda až dokiaľ sa nepridalo ešte čosi iné a oveľa divnejšie...

"Ah, Kim SeokJin... si tak pohľadný... milý, a dokonca šikovný." Prechádzal pohľadom z fotiek na odraz vo vode. Pôsobil takmer zamilovane. S údivom v očiach mi pohľad hneď zamieril z tašky na neho. 

To si robí srandu... však? Zatrasiem rýchlo hlavou na sústredenie od toho podivného stvorenia a načiahnem spoza lavičky ruku priamo k taške. Zahryznem si do pery... malý kúsoček a som tam. 

"Ako je len možné, že sa s tebou nikto normálne nebaví?" zastená až si na chvíľu myslím, že sa i rozplače alebo začne kričať, a tak moja ruka urobila rýchly pohyb. Toto som fakt nechcel... 

Taška sa preklopila na stranu a ako sa z nej vysypali veci, urobila oveľa viac hluku, než som chcel. 

Vážne to musím i teraz takto pokašlať?! - preklínam sa vo vnútri a načiahnem ruku rýchlo za kusom niečoho zabaleného, aby som rýchlo ušiel, no než som sa postavil, ten chalan si to všimol a držal ma za predlaktie. Jeho pohľad ma bodal priamo do duše. 

"Čo si o sebe myslíš, že siahaš na jedlo Kim SeokJina?" povie s kamennou tvárou až mi po chrbte prebehnú zimomriavky. V tej tvári nebola žiadna emócia, ale jeho hlas držal v zovretí moju dušu. Pomaly naklonil hlavu na stranu a druhou rukou mi jedlo vytrhol. 

"E...pf." Skrúcam rôzne tvár, dívajúc sa všade okolo, aby som vymyslel rýchlo niečo chytré. "Predsa hľadáš kamoša. A kamoši sa delia o jedlo, všakže?" Hodil som naň rozžiarený presvedčivý pohľad a snažil sa ho prikyvovaním presvedčiť, že ten kamoš musím byť ja. 

Jeho tvár však necúvla, naďalej sa na mňa díval ako socha so smutnými očami. 

Zdalo sa mi, že to trvá večnosť, no po chvíľke sa na jeho perách začal tvoriť menší úsmev, ktorý sa pomaly rozlieval až po celej jeho tvári. Nadšene som začal prikyvovať s naširoko otvorenými očami, aby nepoľavil od názoru, že je to dobrý nápad. 

Jeho ruka rýchlo skĺzla po mojom predlaktí do pevného stisku ruky a obaja sme sa rýchlo narovnali do stoja. 

"Fajn... budeme kamoši... ale toto jedlo je moje." Hodí ho hneď späť do tašky. 

Hneď sa naň pozriem ublíženým pohľadom s otázkou - to myslíš vážne - vo vzduchu. 

"Ale ak súhlasíš, môžem ti niečo u mňa uvariť," usmial sa priateľsky. 

Teda... buď je dosť naivný, alebo vidí ľuďom do duše a presne vie, čo od koho čakať...
A podľa toho kamenného výrazu ma dosť desila tá druhá možnosť... no zároveň taktiež fascinovala. 

Nemusel som ani prikyvovať... zrejme bola odpoveď jasná už len preto, že som očividne nenamietal. 

"Volám sa Kim NamJoon, pán Pohľadný," neodpustil som si tichú poznámku vo vetre, no vyzeralo to skôr, že to SeokJina potešilo, než by to bral ako urážku. Vo chvíli mal všetko zbalené a hlavou mi naznačil, nech idem za ním. 

Netrvalo dlho a stáli sme pred autom. Ak by sme neboli zhruba rovnakého veku a ja nebol ten, kto ho chcel okradnúť, tak by som si ani nenastúpil. SeokJin naštartoval auto a chvíľku sme šli úplne potichu. Vlastne... boli sme potichu až do konca cesty, no nebolo to nepríjemné... naopak, zrazu som mal pocit, akoby som ho poznal už neskutočne dlho a vôbec som sa pri ňom necítil trápne pre to, že sme nič nepovedali. Myslím si, že asi práve takto by sa mal človek cítiť v správnej spoločnosti. Bol to neskutočný pocit mať zrazu niekoho vedľa seba. Niekoho, pri kom občas proste nič nepoviete, ale aj tak sa necítite ako v trápnom tichu. 

Jin zaparkoval pred garážou veľkého, krásneho dvojposchodového domu a zabuchli sme za sebou dvere. Dom pôsobil tak trochu prázdne už zvonku. 

A v tú chvíľu som pochopil, až ako strašne sám sa Jin musí cítiť. Na tvári sa mi na chvíľku objavil ľútostivý pohľad, potom ma Jin za rameno popostrčil cez dvere dovnútra. 

Bolo to skutočne obrovské... všetko strašne čisté a usporiadané. Dokonca i to, čo možno nebolo úplne urovnané, pôsobilo tak, že to tak má byť. 

"Wow...," vypustím z pier úžas, chodiac prstami po nábytku. To už Jin čosi stváral v kuchyni s riadmi. "Cítim sa ako v zámku," poškriabal som sa na hlave, akoby som na tú čistotu dostal alergiu a zavesil si na jeden kolík svoju baretku. Bolo to skutočne pekné... 

A potom môj pohľad upútala skrinka na knihy, v ktorých som sa hneď začal prehrabovať. 

"Veľa tam toho nie je... čítaš rád?" spýtal sa ma Jin spoza pultu. Na sebe mal už zásteru a krájal zeleninu spôsobom, aký som snáď videl ešte iba v televízii. 

"Hej... milujem príbehy," pousmial som sa trochu. "Ale aj veľa iných vecí... čítam toho dosť," skrátil som to a uzavrel sklenené dvierka. 

"Mám pocit, že sme z trochu iného sveta," usmieval sa Jin, ktovie či na jedlo, alebo na mňa. 

"Ani nehovor... už dosť dlho bývam sám iba v kontajnerovom byte tam za staveniskom, je to oveľa menšie... Už som tam dlho sám, len čakám na dokončenie ročníka, aby som sa lepšie uživil..." 

"Oh..." Zatváril sa Jin súcitne. 

"Aspoň ty nie si sám," usmejem sa povzbudivo a opatrne si sadnem na gauč. 

"Čo? To vážne? Bývam tu sám v obrovskom dome a ani za nič nemôžem nájsť normálnych priateľov," zasmial sa Jin zvláštne hysterickým smiechom až som sa na chvíľku bál toho, že drží nôž. Teda sa mi potvrdilo, že tu býva úplne sám... desivé. "Nemôžem byť viac sám...," povedal si potichu. "Rodičia mi zanechali tento dom, zabezpečovali ho kým som rástol, aby som sa po škole mohol odsťahovať a mať tu rodinu," pousmial sa, ale nevyzeral až tak nadšene. 

"Nevešaj hlavu... aspoň na teba myslia. Ja ani neviem, kto moji rodičia sú. Vyrastal som v domove," zachechtol som sa a oprel sa pohodlne o gauč. Ani neviem, kedy to Jin stihol, ale zrazu predo mnou na stolčeku ležal obed, ktorý by mne samému vydržal snáď i na dva dni. 

"Poslúž si... Musíš mať dosť hlad, keď si pre to kradol," prisadol si Jin a potichu vydýchol. Potom sa pustil do jedla, ktoré si schovával v taške. 

"Mal by si vedieť, že takéto veci robievam... a často z nich vlastne ani nemám výčitky." Odvrátil som pohľad a len si začal opatrne vkladať kusy jedla do úst. 

"Teraz si môj kamarát, Namjoon... Nech urobíš čokoľvek, nenechám ťa v tom... Pri najlepšom sa ti pokúsim pomôcť," usmieval sa Jin veľmi odhodlane a ja som sa v tú chvíľu cítil, akoby som sa ocitol v akomsi pozitívnom filme, kde Jin ako hlavná postava vyhrá v každej situácii, ktorá sa mu dostane pod nohy. Stal sa mojím prvým skutočným priateľom v prevratnej rýchlosti.