Nepriestrelní - Spojenie ciest (BU 2)

YoonGi

S Taem sme spali dlho do noci, no napriek tomu som si bol vedomý toho, že Jin s Joonom ešte spať nebudú, a tak som po Taeho kľúče musel dôjsť ja, aby nedošlo k ďalšej blbej chvíli. Potom sme šli obaja domov. Ja užívať si svoj vlastný pokoj a Tae, kto vie... zrejme musel ísť do domáceho pekla. 

V byte je neskutočne prázdno. Ticho. Akoby tam všetko skrývalo svoje tajomstvo. Môj obytný priestor skutočne netvorilo viac než posteľ so skriňou a v obývačke pohovka s televíziou, a potom to najvzácnejšie, čo by bolo neskutočné prehliadnuť... piáno v rohu hneď vedľa pohovky. 

Napriek tomu, že nemám veľa vecí a všetky boli na svojom mieste, byt pôsobil neusporiadane a temne a to i cez deň. Podobne ako ja, navonok úplne pokojný, ale vo vnútri kopec myšlienok. 

V takomto nočnom zamyslení som to bol len ja a zvučné tóny piána. Okná prepúšťali iba svetlo z reklamnej tabule, zbytok priestoru pokrývala tma. Moje prsty sa zľahka dotýkali kláves a ja som ospalo privieral oči, ponorený v myšlienkach. Pomaly som cítil, ako mi brušká prstov skoro iba kĺžu po klávesoch a tóny zneli stále dlhšie a dlhšie. 

S nádychom som narovnal svoj chrbát. Moje pokojné tóny prehlušil jeden príliš hlboký a náhly, pobavene som si vydýchol a pomaly otvoril oči do tmy. 

"Toho zlozvyku by si sa mal zbaviť, zlodeji zvyknú byť trestaný, Tae," prešiel som si jazykom po perách a nastavil dlaň. Tae mi do nich vložil moje kľúče a posadil sa vedľa na opierku pohovky.  

"Myslel som... že by si mi tu dnes dovolil prespať," vyriekol potichu, dlane opatrne položil na klávesy a začal hrať akúsi príjemnú pomalú melódiu. Najskôr jednu z mála, ktoré pozná. 

"Vieš... myslím si, že ozaj nie si človek." Zamračil som sa trochu do tmy, a konečne mu venoval svoj pohľad. Ani sa len neotočil a ďalej, i keď občas trochu nemotorne, hral svoju skladbu. 

"A čo teda som?" hrýzol si trochu nervózne do pier, a naďalej držal pohľad opatrne na piáne. 

Jazyk mi mľaskol o podnebie, popravde... "Tak to popravde zatiaľ fakt neviem." Sklonil som hlavu a začal tón po tóne ladiť k tým Taeho, až to nakoniec znelo takmer ako dokonalá súhra. Neplánoval som už nič hovoriť. Melódia mi v ušiach znela príjemne a cítil som sa takto fajn. 
Teda až do istej chvíle, keď Taeho tóny stíchli. 

Na krku som ucítil závan teplého vzduchu. Pomaly som otvoril oči a len mierne k Taemu pootočil hlavu. "Urob to... a zabijem ťa," povedal som chladným tichým hlasom a z kolien sa mu pozrel priamo do očí s ťažko udržateľným chladným pohľadom. Modlil som sa, aby som ho nemusel udrieť. 

"Min Yoongi," až ma zamrazilo z akej hĺbky povedal moje meno, tvár mi pohltil takmer bolestivý výraz. Moje prsty sa agresívne rozbehli po klávesoch do veľmi rýchleho tempa a snažil som sa nasledujúce slová akosi prepočuť... nechcem to počúvať. Tuším, čo príde. 

"Nemôžeš navždy odopierať lásku a posielať všetkých do hája," povedal úplne pokojným hlasom. 

"Hah," uškrnul som sa. "Myslel som, že si rozumieme," odvrkol som a neprimerane udrel do kláves. 

"O to ide," olizol si Tae pery a celkom vážne sa na mňa pozrel určite tým šteňacím pohľadom. 

"A čo viac odo mňa akože chceš?" zasmial som sa, zaryl si prsty do vlasov a začal pochodovať po obývačke, neveriacky krútiac hlavou. Mohol to byť fajn večer... 

"Určite na to rýchlo nezabudnem... ale s Namjoonom nemám šancu, hyung... Nikto mi nebude rozumieť lepšie než ty... a ty si to zaslúžiš." Sedel naďalej na pohovke, neprestajne ma sledujúc. 

"Vieš ty vôbec, čo vravíš? Znie to, akoby som bol nejaká posledná možnosť, dopekla," zasmejem sa. Fakt, neverím... nechápem, o čo mu tak zrazu ide. 

Tae iba zľahka zakrúti hlavou. "Skôr taká vesmírna loď...," usmeje sa a zrazu znovu nepôsobí vôbec vážne. Úplne mi to zastavilo myšlienkové pochody, a tak som sa naň iba jednoducho neveriacky zadíval a žmurkal s jemne pootvorenými ústami. Chcel som aj niečo povedať, ale nenašiel som žiadne správne slová. Tae sa zdvihol z gauča so skoro detskými rozžiarenými očami a uhryzol sa do pery. 

"No tak... povedz mi, že ma miluješ." Objal si na chvíľku tuho ruky a urobil zvláštnu grimasu, až som sa musel usmiať a odvrátiť pohľad. Zakrútil som hlavou a povedal si, že už sa naň fakt nepozriem. Úplne ma pomiatol. 

"Ani náhodou," povedal som potichu s úsmevom na perách. Trochu som ustúpil na stranu, ale aj tak ma stihol chytiť za ruku. Zamračil som sa na ňu, ale nešlo ukryť môj úsmev. Tae vždycky s ľahkosťou rozpúšťal moje zmrznuté city. 

"Milujem ťa... Suga, Min Yoongi," zaznel znova pri mojom uchu jeho hlboký tichý hlas a ja som si ho znovu pohľadom preveril... 

Dopekla... fakt si nerobí srandu. 

"Povedz mi to naspäť..." Uhryzol sa do pery. 

Povzdychol som si a stisol jeho ruku, ktorou som trochu zamával a zaklonil otrávene hlavu. To snáď nie...

"Min Yoongi," priblížil sa viac perami k môjmu krku, ale k ničomu sa neodvážil. "Povedz to," zašepkal a palcom ma hladil po dlani. On to fakt dokáže... 

Porazene som sklonil hlavu a dostal to zo seba potichu von: "Milujem ťa..." 

Zdvihol som pohľad k jeho tvári, postupne stále premýšľajúc som privrel oči, až sa nakoniec naše pery konečne spojili v chápavom a trochu vášnivom bozku. Presne, ako som si myslel... jeho pery chutili asi tak, ako by chutila osviežujúca sloboda... a možno i pár jahôd... 

"Ale nie je to tak, že teraz spolu zrazu budeme... alebo tak niečo," varoval som ho hneď, aj keď to bolo celé lákavé... ale nebol na to správny čas. Ja mám dosť práce s hudbou a textami, ktoré s Joonom tvoríme a Taemu určite potrvá, kým vysvetlí aj svojmu srdcu, že to s Namjoonom ozaj nepôjde. Navyše, na niečo také, ako je vážny vzťah, zatiaľ ozaj nie som pripravený a nemohlo by to fungovať. 

"Jasné...," zazubil sa Tae úplne nadšene a ani som sa nenazdal, bol v mojej izbe určite rozvalený na posteli. Je tak kruté, že presne vie, čo robí a ešte desivejšie je, že vie kedy mu pomôže byť sexy a kedy naopak urobiť nejakú podivnosť. 

"Dnes spím s tebou v posteli!" zakričal na mňa odtiaľ. To už som sa tam pomaly vliekol a zvliekal zo seba nohavice ako had, že teda pôjdeme rovno spať. Chcel som ešte zamumlať niečo ako "to určite", ale keďže sa mi už nič nechcelo, šiel som proste spať, či už tam je, alebo nie.