Nepriestrelní - Spojenie ciest (BU 2)

JungKook

Trochu som sa obával toho, čo sa mohlo Taemu stať. Nebyť jeho očí, človek by si nič nevšimol. Ja som z tohto prípadu bol očividne vylúčený napriek tomu, že sa z nás stali akýsi súrodenci. Navyše Jin jednoducho mlčal takmer až do tej chvíle, kedy mi poďakoval za dobrovoľné odprevadenie Jimina a Hoseoka domov. 

"Ty si sa teda doriadil," neveriacky som sa usmieval, kráčajúc vpred. Pôvodne som chcel iba z jednej strany držať Jimina a z druhej by ho držal Hoseok, no pre istotu to dopadlo tak, že som skončil uprostred, aby sme držali nejaký ten smer a tempo.  

"Jon... Jiminnie... Jiminnie zachránil východ Slnka." Pritváral oči alkoholom utlmený Hoseok a naťahoval ruku cezo mňa na Jiminovu hruď, aby ho do nej hrdo udrel. 

"Je to Jeon," odkašlal som si potichu, len tak mimochodom, a trochu Hoseoka nadhodil ramenom.  

"Ah... prepáč... to som nechcel." Nahodil nevinný výraz a pohladil ma po vlasoch. Trochu som sa otriasol, ale horší problém bola Jiminova takmer zaspávajúca hlava s veľmi pokojným úsmevom na mojom ramene.  

"Uhm... Jungkookie... voniaš ako rozkvitnutá záhrada," zamumlal Jimin. Bola to hlúposť, ale na tú chvíľu ma to úplne znepokojilo, až som sa rozkašlal. "J-Hope... Kookie je ten najlepší muž vo Vesmíre," štebotal si Jimin svoje tichým sladkým hlasom. Pevne som dúfal, že nezaspí.  

"Ah... to bolí, Jimiiin." Chytil sa Hoseok urazene za srdce a nahliadol na Jimina. Chvíľku som si myslel, že sa mi tam rozplače.  

"Si opitý. Potom si tie slová rozmyslíš," povzdychol som si nad JIminom. Z nejakého dôvodu takto kecal stále, keď sa opil. Potom sa mi ospravedlňoval, že to tak nemyslel... zvláštne, ale je to dobrý kamarát. 

"Počul som, že toho veľa vieš. Jimin o tebe veľa rozpráva. Vraj tiež tancuješ celkom ako diabol... Nešiel by si nabudúce s nami?" navrhol Hoseok, pokúšajúc sa ísť po vlastných.  

"No... na to veľmi nie som... naozaj." Prehmatal som si neisto krk teraz už voľnou rukou a pozdvihol Jimina.  

"Jungkookie... je na to veľmi dobrý," usmial sa Jimin ako slniečko a začal za mnou naťahovať našpúlené pery, ktorým som sa dosť dobre bránil.  

"Kecá," zasmial som sa potichu a nalepil mu na tvár voľnú ruku. 

Nebolo to úplne tak, že by som netancoval alebo to nevedel... nebol som zvyknutý na publikum. 

"Toto robí vždycky? Je to milé...," usmial sa Hoseok. Vyzeral, že už vytriezvel. Už nebol tak vysmiaty a na prvý pohľad bol jeho úsmev falošný a v očiach sa mu tuším ligotali slzy. Usmial sa ešte viacej. Nechcel som na neho vybaliť, že ten úsmev nič neukrýva.  

"Vždycky takto kecá, a potom to ľutuje..." Pustím Jiminovu tvár vo viere, že už bude ticho.  

"Myslím to vážne," zamumlal a lísal sa čelom o moje rameno. Už som si zvykol. Ale pred Hoseokom to nebolo vôbec fajn. Za prvé vyzeral, že ho všetko bolí, a za druhé, nechcel som, aby si niekto myslel, že medzi mnou a Jiminom niečo je. Pretože nie je. Ja ľúbim Yoongiho a Jimin blázni iba v takomto stave.  

"Vyzerá, že to myslí vážne," zasmial sa Hoseok krátko a rozhliadol sa okolo. 

"Nemyslí, ver mi," zasmial som sa. 

Ďalšiu míľu sme ušli úplne bez slov, ak nepočítam Jiminovo mumlanie. Čím ďalej sme boli, tým viac sa Hoseok rozhliadal, a tak som tušil, že už budeme pri jeho obydlí. Nakoniec sa s nami v rýchlosti rozlúčil s vďakou za doprovod a jednoducho odišiel k sebe domov. 

"Prepáč kamoš...," začal znovu Jimin, keď už sme došli k nemu domov a sadli si na gauč. 

"Odpusť si to," povzdychol som si rovno, na chvíľu zavrel oči a položil si hlavu dozadu na opierku. "Mal by si sa ospravedlňovať skôr Hoseokovi... za to divadlo."

"J-hope...," vypustil z seba potichu a skrútil sa vedľa posediačky do klbka. "Dúfam, že teraz už bude v poriadku." 

Olizol som si trochu pery a po chvíľke sa na naň zarazene pozrel. "Počkať... čo?" 

"Keď som ho videl prvý krát zblízka... vyzeral najskôr prekvapene, že naň hovorím... potom som ho našiel na záchodoch. Chcel sa predávkovať antidepresívami," vysvetľoval potichu Jimin, dívajúc sa akoby do minulosti. "Myslíš, že to kvôli mne?!" vyskočil zrazu do sedu s vystrašeným pohľadom. Mozog mi hneď pracoval na tom, ako to Jiminovi uviesť do pravej miery a zatlačil som ho rukou naspäť k opierke. 

"Pokoj, to si nemyslím... Také rozhodnutie trvá dlhšie než len to, že sa na niekoho pozrieš a máš chuť sa zabiť." 

Jimin automaticky nastavil pochybovačný výraz. 

"Jimin..." Zamračil som sa naň trochu karhavo. Často sa podceňuje. Myslí si, že stále nerobí dosť na to, aby vyzeral dobre, i keď je opak samozrejme pravdou. 

Hneď s tým prestal. "Neviem prečo presne by to Hoseok robil, každopádne... zachránil si ho, aj keď si bol takmer jeho posledná fajn spomienka... desivé," dokončil som myšlienku a zľahka si prikyvoval. Desivé, ako tenké sú hranice v životných situáciách. 

"Teraz sa oň budem báť... zase som urobil nejakú chybu," povzdychol si a založil si ruky na hrudi. Potom si rýchlo prečesal vlasy na stranu. Chvíľku sme len tak sedeli každý vo svojich myšlienkach. 

"Kedy prídu rodičia?" spýtal som sa len tak mimochodom, ale Jiminovi sa hneď rozžiarili oči. 

"Až za pár hodín z práce... chcel by si zostať?" usmial sa hneď zoširoka a zrazu veľmi šikovne stál na nohách. 

"Popravde... chcel som sa už len niečoho napiť, ale na chvíľku by som mohol zostať, ak chceš pomôcť s niečím doma... do školy, alebo niečo hrať." Pokrčil som ramenami a zopol si ruky medzi kolenami, opierajúc si predlaktia o stehná. 

"Prinesiem ti mliečny shake s jahodovo-čokoládovou príchuťou." Luskol Jimin prstami a už bol preč v kuchyni, než som vôbec povedal, že by úplne stačila nejaká minerálka alebo tak. 

Nakoniec to samozrejme neskončilo pri učení ani upratovaní, zasekli sme sa pri Just dance a boxe, a potom už netrvalo dlho, kým som aj tak musel ísť preč. Aspoň sme sa zabavili.