Nepriestrelní - Spojenie ciest (BU 2)

JungKook

"Kook?" 

Zase... zase som šepotom za sebou počul ten hlas. Čo odo mňa chce? Stále tam len sedí a sleduje. Síce neznie nebezpečne, ale neverím tu nikomu... Pritisol som si na hruď školskú tašku a privrel pevne viečka vo viere, že už to nezopakuje. Chcem tu len prežiť ešte pár rokov... 

"Hej Kook!" ozval sa hlasnejšie. Nechápem ho. Ani ho nepoznám. Zmocnil sa ma strach. Čo keď patrí k ním? Čo ak ma sleduje práve on a o chvíľku ich mám zase za chrbtom? Ucítil som ako mi telo zalieva studený pot, úplne pod ním tuhlo a počul som svoj tep. Nech už prestane! 

"Nechaj ma!" zvrieskol som. Nezvládol som nátlak. Hodil som tašku na chrbát. V strachu som sa rozbehol preč od školy. Síce ma pichali tie modriny pod kolenami, ale utekal som. Totiž... včera ma chytili znovu. Neviem, čo chcú. Stále ma dokopú, vylejú si na mne srdce a odídu. Nič viac... našťastie, nanešťastie nič menej. 

Sakra to bolí. 

Spomalil som, zaťal zuby. Keby si rodičia len všimli ako chodím, ako vyzerám... 

Začal sa mi znovu zahmlievať pohľad, oči mi iskrili, avšak bolo to strachom. Musel som si zastaviť. Ani neviem, ako som sa dostal do tejto uličky. Oddýchol som si. Nachádzali ma stále viac, už som ani nemal silu. Je ich na mňa priveľa. Cítim sa tak bezmocne... 

"Hej Lee! Mám to decko!" 

Roztriasli sa mi ruky. Ani som sa len nepohol, akoby ma ten hlas dostal do kŕča, ktorý nešlo prelomiť. 

Udal ma im...? Ten, čo po mne tak často pokrikoval...

Po tvári mi stiekla slza, stískal som päste a zatínal svaly v tvári. Držal ma zozadu za krk a ako bábiku ma otočil priamo k Leeho postave. Obaja boli mohutnejší než ja, no ja som vedel, že to robia preto, lebo majú menší mozog, než je ten môj. Naučil som sa však, že toto im hovoriť nesmiem. Pokiaľ chcem žiť samozrejme. Zatiaľ chcem... 

"Ešte vie utekať eeej. To sa po tom včerajšku čudujem," zasmial sa Lee. Na tvári sa mu rozžiaril ten škodoradostný šialený úsmev a pootáčal si moju hlavu, ktorú držal za bradu v tej kostnatej silnej ruke. Najradšej by mi podľa výrazu napľul do očí. 

"Kook, ty máš ale výdrž. Čo tvoja priateľka?" zasmial sa ten za mnou. Zrazu som vo svojom pozadí ucítil prudkú bolesť. Padol som na kolená, zaprel sa dlaňami o zem a zovrel prsty. Po jeho nakopnutí som ako ponížený otrok kľačal Leemu rovno pred nohami. A nebolo to prvý krát. 

"Ah pardon, zabudol som. Bifľoši nezvyknú mať priateľky," povzdychol si ironicky. Nenápadne ma znovu nakopol. Lee mi rozstrapatil vlasy a ja som sa skrčil ešte viac k zemi. Celý som sa triasol od nervov, že nemôžem urobiť nič pre svoju obranu. O chvíľku na to na seba začali ukazovať prstami z nadšenia, ako sa Leemu podaril jeho vtip. Smiali sa skutočne schuti a o chvíľu v tom bola celá ich partia. Potom Lee len zakrútil hlavou. 

"A slabosi tiež nie... Kook Kook. Nikdy sa nepoučíš... Môj drahý Kook," povzdychol si zhlboka, akoby ho to naozaj trápilo, potom strhol moju hlavu za vlasy dozadu, no ja som nechal zavreté oči. Do toho ksichtu sa pozerať nebudem, ale viem, že sa neskutočne škeril. Prečo nikdy nie je niekto nablízku? Prečo som stále sám... Rodičom to nemôžem povedať... 

"Ale no tak... Podľa tvojho výzoru... Mhm, určite sa ti páčia aj chalani... alebo ťa nepriťahujem?" zaštebotal Lee. Aj keby som bol to najúžasnejšie dievča na škole a on ktovieaký princ, tak by som na neho ani len nepomyslel. A taktiež... nemienim s ním vôbec hovoriť. 

"Kookie?" zažmurkal na mňa. Robil to už toľko krát... už mi to bolo fuk. Neprehovorím. 

"Alebo chceš pokračovať v tradičnom scenári?" zazúril. Aj tak by to pokračovalo podľa neho. V skutočnosti som nemal na výber ani keby som ho miloval alebo uctieval ako Boha... bastard. 

Omylom som to slovo vypustil nahlas. 

"Ty..." 

Vrazil mi päsťou priamo do brucha. Z očí sa mi pustil slzy, ale jediné čo som mohol urobiť bolo sa len znovu stočiť do klbka. To mi však nedovolil. Bolesť neustávala. Chytil si ma pod krk, ktorý pevne stisol, aby sa mi mohol dívať na ten zničený výraz tváre. Strašne to bolelo. Mal som pocit, že sa mi prevracajú vnútornosti a v bruchu rozlieva krv. Možno už ju mám i na uniforme. Už samotná modrina zo včerajška bolela, nieto toto... 

Niekoľko krát to zopakoval, než sa rozhodol ma nakopať do chrbta. Nič som nerobil. V mojom tele nezostala žiadna sila, aby som sa čo i len postavil. Jeho prívrženci sa iba dívali a smiali na tomto, pravdepodobne skvostnom, divadle. 

Cítil som sa ponížene. Nechápal som to. Nedokázal som prestať púšťať slzy na chodník, a i keď som sa pokúsil postaviť, môj hrudník sa iba vrátil späť k matke Zemi, ktorá ma tak kruto nepúšťala zo svojej náruče. Len som čakal, kedy konečne odídu. Po každom páde sa ich smiech rozliehal v mojich ušiach o niečo potupnejšie. Nevládzem... Pomoc... 

"Bože... nikoho nudnejšieho som nezažil Kook. Sklamal si ma," zakrútil Lee hlavou. Pobúchal ma po ramene. 

Nie... ty rozhodne nie si môj kamoš.

"Ideme chalani..." 

Len čo odišli, ulica stíchla. Sotva šiel niekto okolo, a ak aj šiel, nikto si ma nevšimol, a ja som na seba nemal silu upozorniť. Obloha tmavla, prichádzali mraky. 

Čoskoro bude noc... a možno len búrka... už si nespomínam... možno ani na to, kto som. Ledva som si to uvedomil a upadol som do bezvedomia. Bol som tu sám...