Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Kap. 34 - SMRTEĽNÉ TAJOMSTVO

Koľko utrpenia museli prežiť títo nevinní ľudia? Myslel si Albus, keď tie dve telá vynášali okolo neho von z izby. Koľko ľudí bude musieť ešte trpieť, kým sa toto skončí? Skončí sa to vôbec?

„Profesor Dumbledore," mladík tmavej pleti pristúpil k nemu a tváril sa rozpačito.

„Áno, pán Shacklebolt?" usmial sa naňho vľúdne. Nebolo to tak dávno, čo Kingsley Shacklebolt ukončil štúdium na Rokforte. Nutné poznamenať, že s vynikajúcimi známkami. Len pred pár mesiacmi sa stal plnohodnotným členom aurorského oddelenia.

„Ja myslím..." Shacklebolt sa nervózne ošil, „že pod posteľou niečo je. Možno dieťa."

„Dieťa?" Albus nadvihol obočie, následne ho zachmúrene stiahol. „Koľko zlých správ sa dnes ešte dozvieme?"

V sprievode Shacklebolta sa vrátil do spálne. Kľakol si k posteli a svetlo jeho prútika osvietilo priestor pod ňou. Z tmy naňho hľadeli dve veľké modré oči.

To dieťa je nažive! Pomyslel si. Natiahol k nemu ruku. „Poď ku mne, dieťatko. Všetko je v poriadku."

Dieťa párkrát zamrkalo, váhavo sa obzrelo do tmy okolo seba, no následne pomaly, opatrne svojou malou rúčkou zovrelo jeho palec a vyliezlo von. Bolo to malé dievča, nie viac ako tri roky, tmavé vlnité vlásky malo od prachu, zafúľané modré šatôčky a v očiach výraz prezrádzajúci, akých hrôz bolo svedkom.

„Kde je mama?" zašepkalo potichu.

Albus si kľakol pred ňu a mierne sa usmial, i keď jeho vnútro vypĺňala bolesť a smútok. „Tvoja mama musela odísť."

„Kedy sa vráti?" dievčatko upieralo naliehavý pohľad do jeho očí.

„Čoskoro," zaklamal. „Určite si hladná a smädná. Poď, niečo pre teba nájdeme," postavil sa a dievčatko zdvihol do náručia.

Nebránilo sa. Ručičky zaborilo do jeho dlhej brady, chytilo ho okolo krku a pritúlilo sa k nemu, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec. Albusa z toho bolelo srdce. Utešovala ho len myšlienka, že mu môžu vymazať pamäť. Nájdu mu novú rodinu. Nikdy nebude tušiť, že svet kúzelníkov existuje.

„Ako sa voláš, maličká?" spýtal sa potichu.

Dievčatko si v jeho náručí tichučko povzdychlo a potom takmer nečujne povedalo: „Nira."

---

Po tej hádke so Severusom ani sama nevedela, ako sa dostala do svoje izby. Zabezpečila dvere, hodila sa na posteľ, plakala a plakala. Príval sĺz nemal konca kraja. Smútok a beznádej sa cez ňu prevaľovali ako ničivý príboj a keď už bola úplne vyčerpaná, prepadla sa do spánku.

Stúpala tmou po drevených schodoch ku dverám, spoza ktorých sa ozýval zúfalý ženský krik. Vedela, čo za tými dverami objaví. Vytiahla prútik, pripravená bojovať. Stlačila kľučku, no keď sa dvere otvorili, ocitla sa na čistine pri potoku pod ich obľúbeným stromom neďaleko Ilvermornského zámku. Peter tam však nebol a spomienka naňho bola v Nirinom vnútri tak vzdialená, akoby od tej chvíle, čo ho videla naposledy, ubehlo tisíc rokov. Za chrbtom začula pohyb a odrazu ju premkol veľký strach. V okamihu sa otočila a proti nej necelé tri kroky stál vysoký chudý muž v jednoduchom čiernom habite. Cez sinavú pokožku na rukách mu presvitali modré žilky. Medzi prstami s dlhými nechtami prevracal svoj prútik. Tvár bez nosa pripomínala hada, tenké pery skrivené krutým úsmevom, červené oči so zvislými hadími zrenicami upieral na jej tvár.

Nira vydesene o krok cúvla. Vedela, že je to on, i keď ho nikdy pred tým nevidela. Napriahla proti nemu svoj prútik pripravená sa brániť. Ruka sa jej triasla.