Kap. 22 - GEORGE VERZUS SNAPE

568 49 23
                                    

Keď Nira dve minúty po šiestej večer vošla do duelantskej miestnosti, Snape ju tam nečakal ako obyčajne. Prekvapilo ju to, lebo profesor si nikdy nenechal ujsť príležitosť, niečo štipľavé poznamenať, ak sa oneskorila čo i len o minútu. Dosť však pochybovala, že by mal pochopenie pre podobné poznámky z jej strany.

Pri čakaní sa rozcvičila niekoľkými údernými kliatbami na terče, no ani po pätnástich minútach sa Snape neobjavil. V Nire začali narastať obavy. Dnes na raňajkách ho tiež nevidela. Nemohlo sa mu niečo stať? Alebo na ich hodinu zabudol? Žeby sa hneval kvôli tomu bozku, čo včera dostala od Georgea? Pri tej myšlienke sa zachvela, následne však pokrútila hlavou. Nikdy nedal najavo, že by ju považoval za čosi viac, než otravnú školáčku.

„Správaš sa, ako jedna zo Snapoúchyliek," napomenul ju jej vnútorný hlások.

Zachmúrila sa. Rozhodne nechcela byť spájaná so skupinou Snapofiliek, pravdou však bolo, od tej doby, čo ju Snape učil Thorax, začala naňho pohliadať trochu inak.

Pozrela na hodinky, bolo šesť hodín dvadsaťtri minút a profesor elixírov stále nikde. Rozhodla sa, že mu pôjde naproti. Možno zistí, kde sa zdržal. Schovala si prútik a vyšla na chodbu. Keď kráčala k jeho pracovni, rástla v nej nervozita. Môže to nejak súvisieť s tým azkabanským útekom?

Zastala pred dverami a po malom zaváhaní zaklopala. Nič. Zaklopala opäť o niečo ráznejšie, zase nič. Možno naozaj nie je na Rokforte, možno ho Albus požiadal, aby šiel k Voldemortovi.

Nechcela, aby ju pred Snapeovou pracovňou niekto videl, preto sa rozhodla navštíviť Albusa. Napokon, už sa dlho nevideli a možno sa jej podarí vytiahnuť z neho nejakú informáciu o profesorovi elixírov. Popravde tomu však neverila. Aj keby Albus Snapea niekam vyslal, len ťažko o tom bude rozprávať. Obzvlášť, keď pred ňou zatajoval i iné veci.

Zahalila sa splývajúcim kúzlom a zanedlho stála pred nehybnou kamennou príšerou. Len čo príšera začula heslo, odskočila a odkryla kamenné schodisko stúpajúce nahor. Nira naň nastúpila, stena sa za ňou hneď uzavrela. Keď dorazila k veľkým dubovým dverám s klopadlom v tvare griffa, zaváhala. Čo ak ide nevhod? Než sa však rozhodla, čo ďalej, dubové dvere sa samé otvorili a zvnútra zaznel Albusov hlas.

„Poď ďalej, Nira."

Prekvapene zamrkala, no pohla sa vpred a pri chôdzi zrušila splývajúce zaklínadlo. Albus sedel za stolom, dopisoval niečo do listu pergamenu pred sebou.

„Ako si vedel, že som to ja?" spýtala sa, keď sa dubové dvere samé zavreli.

„Félix," odvetil jednoducho. Dopísal vetu, brko odložil do kalamára a pergamen zroloval, až potom na ňu pozrel. „Chceš čaj?"

„Áno, ďakujem," prikývla a posadila sa do kresla, ktoré pre ňu vyčaroval. „Nechávaš Félixa strážiť dvere?"

Albus prikývol. „Je to tak bezpečnejšie." Mávol prútikom, pred Niru vzduchom dokĺzala šálka s horúcou hnedou tekutinou.

„Ďakujem," vzala si ju, odfúkla paru a trochu sa napila.

„Tak, čo ťa napokon prinútilo navštíviť ma?" Albus si spojil končeky prstov a zahľadel sa na ňu ponad polmesiačikové okuliare.

„Ja by som ťa navštevovala aj častejšie, ale ty máš stále veľa práce," povedala s malým náznakom výčitky v hlase.

„Čo je niečo, pred čím som ťa varoval, i keď ma to neteší," odvetil pokojne.

„Ja ti to nevyčítam, Albus," reagovala Nira potichu, opäť sa napila čaju.

Riaditeľ si ju skúmavo premeral, než znovu prehovoril. „Obávam sa, že dnes sa nemôžeme dlho zhovárať. Niekoho čakám. Chcela si mi niečo?"

Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]Where stories live. Discover now