Kap. 2 - ROKFORTSKÝ EXPRES

926 56 27
                                    

Bolo pekné, nedeľné dopoludnie, námestie pred stanicou King's Cross sa takmer strácalo v záplave turistov premávajúcich sa sem a tam. Do odchodu Rokfortského expresu Nire ostávalo ešte celkom dosť času. Dnes sa zobudila skoro a do nervozitou stiahnutého žalúdka toho z raňajok moc nedostala. Predsa len, opustiť pred posledným ročníkom svojich kamarátov a vydať sa do nového kolektívu, to chcelo nemalú dávku odvahy. Svoje rozhodnutie by však nezmenila, i keď spomienka na stretnutie s profesorom elixírov v jej vnútri stále nepríjemne rezonovala.

Mastnovlasý, odpudivý muž s nebezpečným pohľadom. Vedela o jeho smrťožrútskej minulosti, a preto nedokázala pochopiť, čo viedlo Albusa k tomu, aby mu dôveroval. Dokonca tak veľmi, že mu neváhal odhaliť vzťah medzi nimi, pričom ju zaprisahával, aby o tom s nikým nehovorila.

Napravila si popruh hnedého koženého batoha, ktorý mala prehodený cez plece a pobrala sa dnu hľadať nástupište 9 a ¾. Sedemnáste narodeniny oslávila pred necelým rokom, o všetku tú atmosféru sa však nechcela pripraviť premiestnením.

V staničnej hale bolo ten deň veľmi rušno. Ľudia prechádzali sem a tam hľadajúc svoje nástupište, hlúčik japonských turistov stojacich neďaleko trochu bezradne študoval mapu londýnskeho metra. Okolo sa prehnal výpravca pískajúci na nejakého mladíka, ktorý sa mu vzápätí stratil v dave na druhej strane budovy. Napriek tomu chaosu sa tak celkom nedalo prehliadnuť tu a tam malé skupinky podivne vyzerajúcich ľudí. Všetci boli oblečení v nečarovskom, rôzne zvláštne kombinácie však prezrádzali, že títo ľudia sotva patria k módnemu priemyslu. Okrem podivného oblečenia mali ešte niekoľko spoločných znakov. Okolo každej takejto skupinky pobehovali jedna, či viac ratolestí a väčšinou podľa ich počtu mala rodina so sebou jeden, či viac veľkých kufrov. Niektorí si v klietkach dokonca niesli aj rôzne zvieratá, no prevažne šlo o sovy. Nečarovia sa za nimi zvedavo otáčali.

Nira sa pobrala rovnakým smerom. Chvíľu ich zaujato pozorovala. Motali sa okolo bariéry, občas sa nervózne obzreli. Stačilo, aby človek žmurkol a v okamihu boli preč. Nira na nástupišti 9 a ¾ nikdy nebola, o vstupnej bráne len čítala. Nezdalo sa to však až tak náročné. Základom bolo nebáť sa vykročiť proti zdanlivo pevnej stene.

„Prepáčte, prosím," zastavil ju mužský hlas, keď sa už-už chystala aj ona prejsť bariérou.

Otočila sa. Neďaleko nej postávala rodinka s dvomi deťmi. Chlapec mohol mať tak jedenásť rokov, mladšie dievčatko pevne držalo mamu za ruku a na všetko hľadelo s neskrývaným nadšením. Obaja rodičia, evidentne nečarovia, sa tvárili dosť stratene a rozpačito.

„Možno si pomyslíte, že som sa zbláznil," pokračoval muž, „neviete nám poradiť, kde by sme našli nástupište 9 a ¾?"

„Stojíte pred ním," odvetila Nira s úsmevom a mrkla na chlapca s pieskovými vlasmi, pehavou tvárou a mierne vystrašeným výrazom. „Prvý ročník?" spýtala sa.

Chlapec letmo pohliadol na svojho otca a potom ticho prikývol. Muž si viditeľne oddýchol, že narazili na správnu osobu. „No, ale... ako sa tam máme dostať?" kývol nešťastne hlavou k tehlovej stene.

„Väčšinou stačí zavrieť oči a proste vykročiť. Keď sa ocitnete na mieste, zaručene to poznáte," odvetila Nira vľúdne.

„Ale... ako?" muž neprestával krútiť hlavou a jeho žena sa tvárila rovnako nechápavo.

„Jednoducho. Ukážem vám to," navrhla Nira. Beztak bolo načase vyskúšať teóriu v praxi. „Pozorne sa dívajte."

Podišla k múru medzi číslami 9 a 10, nenútene sa oň oprela bokom a v momente sa prepadla na druhú stranu.

Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]Where stories live. Discover now