Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Kap. 33 - TIENE MINULOSTI

Severus zaťal čeľuste, zamračil sa a chytil jej ruky, aby ich dostal zo svojho pozadia.

„No tak, Severus," vyčítavo naňho pozrela. „Nekaz mi radosť. Vieš ako som sa na teba tešila?"

„Nira, musíme sa porozprávať," podarilo sa mu vykrútiť z jej zovretia, následne odstúpil o krok vzad, aby medzi nimi bola medzera.

Cítila ako úsmev na jej tvári pohasol a vystriedalo ho zamračenie. Veta, musíme sa porozprávať, nikdy neveštila nič dobré.

„Čo sa deje?" skúmavo sa naňho zahľadela, jeho oči sa vyhli jej pohľadu.

„Chcem, aby si sa vrátila do Ameriky," povedal potichu, no zreteľne.

Nira neveriacky zamrkala a srdce jej vynechalo úder. „Prečo to hovoríš?"

Neprestával sa mračiť. „Veľká Británia už viac nie je bezpečná a bude sa to zhoršovať. Navyše, keby sa Temný pán dozvedel, že si pod Dumbledorovou ochranou..."

„Severus," skočila mu do reči, pokrútila hlavou, „nemôžem sa vrátiť."

„Isteže môžeš!" profesor sa jej uprene zahľadel do očí.

Nira mu pohľad oplácala. Vedela, že to nemôže chápať, no nemohla odísť. Nie teraz. Povzdychla si: „Nechápeš to."

„Čo nechápem?"

Zaváhala, pohľad uprela do zeme. Bol spôsob ako mu to vysvetliť, aby pochopil... On predovšetkým by to mal pochopiť.

Vzhliadla a opäť sa mu zadívala do očí. „Chcem ti niečo ukázať," vyhlásila potichu. Vytiahla prútik, jeho hrot si priložila k spánku, a keď ho opatrne odtiahla, na jeho konci sa vo vzduchu mihotalo tenké striebristé vlákno. Pristúpila s ním k mysľomise na stole a nechala spomienku klesnúť k striebristej hladine, s ktorou okamžite splynula. Pozrela na profesora. Prekvapene na ňu hľadel. Natiahla k nemu ruku, aby sa jej chytil.

„Čo to robíš?" spýtal sa.

„Odpovedám na tvoju otázku."

Zaváhal. Pozrel na jej ruku, do jej očí, no následne k nej pristúpil. Jeho dlaň zovrela jej. Dotyk jeho prstov, teplo jeho kože jej dodali odvahu, akokoľvek ťažké rozhodnutie práve urobila. Zhlboka sa nadýchla a tvár ponorila pod striebristú hladinu.

Miesto a čas okolo nich zavírili, padali vzduchoprázdnom, až sa odrazu ocitli v potemnenej miestnosti. Ležali na bruchu, bok pritisnutý o bok v medzere medzi veľkou manželskou posteľou a podlahou. Chrbtami sa dotýkali pružinovej konštrukcie. Na parketovej podlahe okolo nich sa nepatrne kúdolili klbká prachu a z toho, čo spod postele videli sa dalo usúdiť, že sa nachádzajú v spálni so zariadením zo sedemdesiatych až osemdesiatych rokov.

Nira sa mimovoľne zachvela, keď sa opäť ocitla na tom mieste, v tom okamihu, ktorý navždy zmenil jej život.

„Kde to sme?" ozval sa Severus vedľa nej. Nepohodlne sa zamrvil a uvoľnil si ruku z jej kŕčovitého zovretia.

Než mu však stihla odpovedať, dvere naproti posteli sa otvorili a vzápätí náhlivo zavreli. Dnu vošli dve bosé, ženské nohy. Lem šedozelenej sukne sa zavlnil pri okraji postele a žena si následne kľakla. Na zem vedľa seba položila malé, asi dva a polročné dievčatko v bledomodrých šatách.

„Niruška," zašepkala žena náhlivo, pričom jej z hlasu zaznieval strach, ktorý sa jej nepodarilo zakryť. „Schovaj sa pod posteľ a buď potichučky. Vieš, ako keď sa hrávame na schovávačku. Nikto ťa nesmie nájsť, nech sa bude diať čokoľvek."

Sklonila sa k posteli. Zahliadli jej dlhé vlasy myšacej farby spletené do vrkoča a pekne tvarované, plné pery. Dievčatko sa bránilo, keď sa ho žena snažila natlačiť pod posteľ. Malo vlnité vlásky farby ebenového dreva a veľké, výrazne modré očká, ktorými nedôverčivo hľadelo do tmy pod posteľou. Otočilo sa a vyčítavo pozrelo na ženu, ktorá sa k nemu teraz skláňala.