Unbreakable

8. kapitola

----------

„Taaaaak? Si pripravená nakuknúť do našej izbičky?" Lucy mi pred očami zatriasla s kľúčom od izby a nadšene sa usmievala.

„Samozrejme, že som pripravená," zvolala som nadšene a počkala, kým Lucy dvere odomkne.

Vstúpili sme dovnútra a obom sa nám naskytol pohľad na moderne vybavenú izbu. Nadšene sme zvýskli a objali sa.

----------

Po vybalení som unavene sadla na gauč, ktorý tu bol a pokúsila sa pripojiť na wifi. Po pár minútach som musela akceptovať fakt, že na žiadne wifi sa tu nepripojím, pretože tu žiadne nebolo k dispozícii a keď aj bolo, tak zaheslované.

Odfotila som izbu a chcela som sa ňou pochváliť Davidovi, nemala som však ako. Nakoniec som sa rozhodla, že pošlem aspoň rodičom krátku sms-ku.

Katie Evansová: Ahoj mami a oci :) šťastlivo sme dorazili a už sme sa aj ubytovali. Zatiaľ sme spokojné, len nás mrzí, že sa tu nikde nedá pripojiť na internet :/ Ľúbim vás :) ozvem sa neskôr.

Správu som odoslala a zvalila sa na gauč. David to bezo mňa bude musieť nejako prežiť a ja bez neho tiež.

----------

Na druhý deň nás profesor hneď po raňajkách zobral ku koloseu, čo je podľa mňa najznámejšia pamiatka v celom Ríme.

„Takže," profesor si nás premeral prísnym pohľadom. „Kto dokončil stavbu tohto kolosea?" opýtal sa.

„Titus," vykríkol jeden môj spolužiak a profesor s úsmevom prikývol.

„Správne, viete aj rok dokončenia?"

„Myslím, že 80," ozval sa ten istý chalan.

Profesor opäť prikývol. „A na čo koloseum slúžilo?"

„Aréna. Konali sa tu gladiátorské zápasy," povedala Lucy.

„Som veľmi rád, že ste si pred odchodom na tento výlet prečítali niečo o dejinách tohto krásneho mesta. Môžete si ešte urobiť zopár fotiek, potom sa posunieme ďalej."

A tak som si teda to slávne koloseum cvakla prvýkrát, potom druhý a ešte aj tretíkrát. Chcela som zachytiť čo najlepší záber, pretože Davidovi nepošlem nejaké trápne fotky.

„Katie?" ozvalo sa za mnou nejaké dievča.

Rýchlo som sa otočila a zbadala Madison. Počas semestra som s ňou prehodila zopár slov, zvyčajne keď sme čakali na nejakú prednášku.

„Ahoj Madison, potrebuješ niečo?" opýtala som sa jej a pritom kontrolovala fotky, ktoré som pred niekoľkými sekundami odfotila.

„No..." začala. „Dnes po večeri organizujeme na našej izbe strašidelný večer. Nechceš sa ty aj Lucy pridať?"

Keď Lucy, ktorá stála neďaleko nás, začula svoje meno, rýchlo sa k nášmu rozhovoru pridala.

„Strašidelný večer?" nadvihla som obočie.

„Áno...budeme si rozprávať strašidelné príbehy. Bude to sranda, určite dôjdite," žmurkla Madison a odišla k iným dievčatám, ktoré chcela pozvať tiež.

„Prídeme," zakričala za ňou Lucy a ja som ju okamžite spražila nahnevaným pohľadom. 

„Chcela si zakričať, že prídeš, nie? Načo to množné číslo?"

„Nebuď taká bojazlivá. Bude to zábava," zasmiala sa a natešene ma potľapkala po pleci.

Len som pokrútila hlavou a pohľad mi zrazu padol na Deana, ktorý stál neďaleko a díval sa na mapu, ktorú držal v rukách. Zrejme zacítil, že ho niekto pozoruje, pretože z ničoho nič dvihol hlavu a obzrel sa okolo seba. Rýchlo som svoj pohľad presunula na Lucy, ktorá len nadvihla obočie a pousmiala sa.

„Stále máš strach, že si píšeš s ním?" opýtala sa.

„Trochu," priznala som. „Radšej to teraz neriešme. Nechcem si tým pokaziť tento výlet."

----------

Po večeri sme presne tak, ako Lucy sľúbila, vyhľadali izbu s číslom 34 a zaklopali na drevené dvere. Madison sa tvárila nadšene, keď nás zbadala a rýchlo nás pustila dnu.

„Dievčatááá, som veľmi rád, že ste dnes večer dorazili," privítal nás Jacob, čo je chalan, s ktorým som doteraz neprehovorila ani slovo.

Usadili sme sa na jednu z troch postelí, ktoré tu boli. Madison nás ponúkla solenými lupienkami a nejakou sladkou limonádou.

Pri vyjedaní lupienkov z misky som si všimla, že neprišli všetci. Boli sme tu len dvanásti: ona a Lucy, Madison a jej dve spolubývajúce – Olivia a Zoe. Potom tu bol ešte Jacob a jeho partia, do ktorej patril Ethan, Mason, Noah a Lucas. A ostali už len dve kamarátky Mia a Lily.

Jacob zrazu vyskočil z postele. „Kto začne?"

Prvý strašidelný príbeh povedal Noah, po ňom nasledoval Lucas. Všetci sa z ich príbehov smiali, len mne naskakovala husia koža. No...tá možno bola len z toho chladného vzduchu, ktorý ku mne prenikal cez otvorené okno priamo za mnou. Moment. Otvorené okno?

Otočila som sa a rýchlo ho zatvorila. Neuniklo mi, že vonku sa už dávno zotmelo. Rýchlo som sa otočila k ostatným a započúvala sa do príbehu, ktorý začal rozprávať Ethan.

----------

„A presne vtedy...o polnoci," Ethan sa na chvíľu odmlčal. „prišla a zabila ho!!!!" vykríkol to tak nahlas, že ja a ostatné dievčatá sme hlasno vykríkli. Chlapci sa začali smiať a keď sa dievčatá upokojili, tak sa začali smiať tiež.

Len ja som cítila, že mám tých strašidelných príbehov na dnes už dosť. Chcela som povedať Lucy, že už pôjdem spať, no zastavil ma zvuk, ktorý sa ozval priamo za mnou.

Niekto zaklopal na okno. Na okno, ktoré bolo na treťom poschodí!

Opäť som nahlas vykríkla a vyskočila z postele. Všetci sa na to okno dívali, no nikto nič nevidel. Srdce sa mi pomaly upokojovalo, no zrazu sa ozvalo ďalšie zaklopanie, ktoré bolo ešte hlasnejšie než to predchádzajúce. Za oknom sa niečo mihlo a mne to už naozaj stačilo. Vybehla som z ich izby a utekala k tej svojej.

Ignorovala som aj hlasy, ktoré za mnou kričali: „Katie, počkaj! Bol to len žart!"

Utekala som, ako som len najlepšie vedela, no niekto bol rýchlejší a chytil ma za zápästie. Opäť som vykríkla a chcela som sa dotyčnému vytrhnúť, bol však silnejší. Prudko so mnou trhol a ja som sa tým pádom behom pár sekúnd ocitla na jeho (alebo jej?) hrudi. Chcela som kričať a prosiť o pomoc, no uvedomila som si, že sa na mňa dívajú zelené oči. Aj v tej tme, ktorá bola na chodbe, žiarili ako dva smaragdy. Dean Winchester.