1. kapitola

1.4K 43 0
                                    

Vonku fúkal studený, ešte zatiaľ jesenný vietor. Šľahal mi do tváre a behom pár sekúnd mi rozcuchal dlhé hnedé vlasy, ktoré som si dnes ráno tak poctivo upravovala.

Pretočila som nad tým očami a konečne vstúpila do univerzitnej budovy. Rýchlym krokom som prešla až k výťahu, ktorý som si následne jedným stlačením šedého tlačidla privolala.

Tento starý, už takmer nefunkčný výťah sa po dlhých minútach zastavil na šiestom poschodí. Urýchlene som ho opustila, nakoľko som sa obávala, že sa čoskoro zrúti opäť dole, na prízemie.

Dala som si záväzok, že od dnes sa už týmto výťahom nikdy nevyveziem. Radšej použijem schody.

Nervózne som sa vybrala po dlhej chodbe a snažila sa nájsť jeden konkrétny kabinet. Cestou som pochopiteľne stretla aj zopár profesorov, ktorých som zatiaľ nepoznala, keďže na tejto univerzite neštudujem ani jeden celý rok. No aj napriek tomu, že to pre mňa boli zatiaľ neznámi ľudia, tak som im všetkým slušne pozdravila.

Konečne som našla kabinet s číslom 647 na dverách. Párkrát som sa zhlboka nadýchla, upravila si svoje postrapatené vlasy a po chvíli som na dvere s číslom 647 zaklopala.

Nič. Zaklopala som teda ešte raz, bezvýsledne.

Profesor, ktorého som chcela navštíviť už mal svoj vek a preto som sa domnievala, že tie zaklopania nepočul. A tak som zaklopala ešte raz, teraz už o čosi hlasnejšie než predtým.

„Preboha, už idem. Ešte mi tie dvere vylomíte," ozvalo sa za mnou.

Zahanbene som pootočila hlavou a pohľad mi padol na večne mrzutého profesora, ktorý ku mne pomaly kráčal s kávou v ruke. V duchu som vynadala za to, že som radšej ešte chvíľu nepočkala.

Potichu som sa za svoje správanie ospravedlnila, ustúpila z dverí a počkala, kým ich odomkne a vstúpi dovnútra. A on tak aj urobil, lenže dvere mi zatvoril rovno pred nosom, bez toho, aby čokoľvek povedal. Parchant jeden!

Začínala som mať toho plné zuby. Už od prvej prednášky som tohto profesora nemala v láske. A teraz som ho znenávidela ešte viac. Pomaly sa blížil koniec semestra a ten nesympatický pán mi včera po prednáške oznámil, že svoju seminárnu prácu musím ešte prerobiť, inak ju neuzná a tým pádom nebudem pripustená ku záverečnej skúške.

Milovala som písanie seminárnych prác. Všetky sa mi podarilo odovzdať predčasne, ešte pred termínom odovzdania. No čo som z toho mala? Nič!

Začala som premýšľať nad tým, či zaklopem ako taký idiot znova, alebo sa radšej poberiem preč. Veď to s ním nemusím vybaviť dnes. Mám ešte kopu času...Z týchto myšlienok ma ale vyrušilo otvorenie dverí. Profesor sa stále mračil a rukou naznačil aby som vstúpila dovnútra.

„Predpokladám, že ste za mnou prišli kvôli vašej seminárnej práci," povedal a zatvoril dvere.

„Áno...ja..."

„Ticho," prerušil ma.

Zarazene som ho sledovala, ako si sadá za stôl na ktorom mal vyložené fotky Abrahama Lincolna. Prišlo mi to vtipné, no tvárila som sa vážne. Nasadil si okuliare a začal listovať v nejakom zošite. Potom sa na mňa konečne pozrel.

„Slečna..." začal, no zrejme zabudol ako volám, pretože len prižmúril oči a díval sa na mňa. A díval sa fakt nepríjemne. Po celom tele mi z toho jeho pohľadu naskočila husia koža.

„Evansová," vypadlo zo mňa po chvíli a profesor len prikývol.

Pokračoval v listovaní vo svojom zošite a...len listoval a listoval. Zamračila som sa, no našťastie som sa nikam neponáhľala, takže som sa zdržala akéhokoľvek komentára. 

UnbreakableWhere stories live. Discover now