Say Something || h.s [SK]

34. chapter

„Takže slečna Maliková?“ opýta sa a ja prikývnem.

„Som doktor Senders a teraz vám urobím rӧntgen a sono.“ Usmeje sa a ja slabo prikývnem. Ani sa nejdem pýtať prečo to ide robiť. Sama dobre viem načo to slúži a keby mi to mamina nepovedala sama by som teraz bola v šoku.

Po viac ako pol hodine znovu sedím na vozíku a čakám pokým po mňa nepríde sestrička. Doktor povedal, že výsledky budú až ráno a možno dneska večer, no nevedel to potvrdiť úplne. Zrazu sa otvoria dvere a v nich sa objaví rpesne tá istá sestrička. Usmeje sa na mňa a zoberie môj vozík, no vyruším ju.

„Nemohla by som ísť pozrieť Harryho na jisku?“ opýtam sa ona po chvíli prikvne. Prejdem k výťahu, ktorého dvere sa otvoria a my do neho nastúpime, no namiesto môjho poschodia stlačíme to Harryho. Znova mi do uší udrie zvuky hudby z reproduktorov. Zamračím sa a čakám kým výťah konečne zastaví. Keď sa konečne ozve cinknutie prejdem si rukami po stehnách a čakám kým výjdeme. Ocitneme sa na chodbe, kde nikto nie je a moje oči hneď padnú na dvere Harryho izby.

„Zvládnem to sama, prosím.“ Otočím hlavu k sestričke a jednu nohu položíma na zem.

„Ste si istá?“ opýta sa ja prikývnem. Pomôže mi vstať a ja pomaly prejdem k Harryho dverám. Stlačím kľučku a otvorím ich. Zalapám po dychu, keď znova uvidím jeho telo. Je presne v tej istej polohe, no mám pocit, že prístroje pracujú viac ako predtým. Zatvorí za sebou dvere a všimnem si kvety pri Harryho posteli. Určite tu boli jeho rodičia. Usmejem sa nad tou myšlienkou a sadnem si na stoličku vedľa jeho postele.

„Ahoj láska,“ znova sa usmejem a chytím mu jeho chladnp ruku. Je chladnejšia ako sneh v decembri, ako keby už ani vôbec nežil. „Keby si len vedel, čo všetko sa tu deje. Radšej by som teraz bola na tvojom mieste a ty si by si mohol byť zdravý a šťastný,“ usmejem sa . „Aj tak zomriem,“ šepnem a zatvorím oči. Zase tie odporné slzy!

„A ja viem, že ma počuješ takže Harry prosím preber sa. Milujem ťa a chcem ťa ma pri sebe.“ Smrknem a nahnem sa k nemu, aby som mohla zanechať horúci bozk na jeho perách. „Vieš, vôbec  ma to tu nebaví. Sestričky sú fajn to áno, ale proste to nie je domov a musím povedať, že to jedlo tu je odporné.“ Zasmejem sa a viac stlačím Harryho ruku. „A moja vlastná mama mi po dvoch rokoch povedala, že je pravdepodobné, že budem mať rakovinu. Vieš dosť sa bojím. Viem ako ocko trpel a ja nechcem, aby si ma tak videl ty. Možno si teraz hovoríš, že ma tak neuvidíš, pretože sa nevrátiš, ale ty sa vrátiš. Počuješ ma?“ usmejem sa aj napriek slzám, ktoré znova začali stekať po mojej tvári. „Neviem nikdy som neuvažovala nad tým aké je to umrieť mladá, neskúsená a zamilovaná. Vždy som si to predstavovala tak, že vyštudujem medicínu, vydám sa a časom budem mať nejaké deti, ale toto som si fakt nepredstavovala. Vždy som si myslela, že všetko zlé sa obráti na dobré, no teraz sa to dobré obrátilo na to zlé.“ Smrknem a priložím si Harryho ruku k mojím perám.

„A keď takto premýšľam radšej by som tú rakovinu brala ja ako Zayn. Predsa len má Perrie, ktorá čaká dieťa, ktoré sa o necelé štyri mesiace narodí. Zayn musí žiť, ale načo by som tu bola ja.“ Zasmejem sa a zahľadím sa na dvere, pri ktorých sa začnp hromadiť slzy. „A teraz sem prišli tvoji rodičia takže ja tu už nemám, čo robiť.“ Pomaly sa postavím a otočím sa k Harrymu. „Dúfam, že máš krásne sny.“ Nahnem sa k nemu a zanechám slabý bozk na jeho čele a práve vtedy sa dvere otvoria. Prudko sa otočím a všimnem si Harryho mamu.

„Ach zlatko ty si tu? Bola som v tvojej izbe, ale nebola si tam.“ Usmeje, no ja aj napriek tomu vidím ako plakala. Je nenamaľovaná a jej oči sú červenejšie ako krv. Bože musí sa cítiť strašne.

„Si v poriadku?“ opýta sa a chytí ma za plece. Iba myknem plecami a slabo sa usmejem, no moje slzy na tvári hovoria za všetko.

„Budem, keď bude v poriadku Harry. Viete dosť si to vyčítam.“ Smrknem a rukou sa zachytím postele. Dosť to bolí, keď stojím.

„Nie! Vôbec to nie je tvoja vina.“ Zamračí sa a prejde mi rukou po celej dĺžke mojej ruky.

„Mala som proste Harryho zapnúť, aj keď odporoval a mala som mať vypnutý mobil, všetko by bolo..“ zaseknem sa v strede vety, pretože mi v tom zabráni vzlyk. Anne sa ku mne nahne a jej ruky sa obmotajú okolo môjho tela. Vydýchnem a položím si hlavu na jej rameno.

„Mala by si si oddýchnúť. Harry bude v poriadku.“ Usmeje sa na mňa, keď sa odtiahne a ja slabo prikývnem. Prejdem k dverám, ktoré otvorím a všimnem si sestrčiku s vozíkom ako na mňa stále čaká. Usmeje sa, keď ma uvidí a ja si pomaly sadnem na vozík.

„Doktor povedal, že výsledky budú už večer takže za vami príde.“ Ozve sa sestričkyn hlas, keď sa dvere od výťahu zatvoria a ja prikývnem. Skvelé teraz budem tŕpnuť . Vôbec netuším, čo mi povie. Dobre viem som na medicíne, ale absolútne sa mi nechce rozmýšľať nad tým, čo mi je. Výťahové dvere sa otvoria a my vystúpime.

„Už to zvládnem.“ Usmejem sa, keď otvorí dvere na mojej izbe a ja sa postavím. Pomaly prejdem k posteli a posadím sa na ňu. Cítim sa zlomenú z vonku, no aj z vnútra. Potrebujem počuť Harryho hlas, aby mi povedal, že bude v poriadku, ale on neprichádza.

„Doniesla som ti nejaké ovocie.“ Zrazu do miestnosti vtrhne mama a ja sa zamračím.

„Ako keby tomu ovocie pomohlo.“ Zamrmlem a ľahnem si, pričom sa zakryjem pod studenú perinu.

„Viem, že nepomôže, ale musíš jesť. Neziedla si ani obed.“ Povie a začne ukladať ovocie na stolík v strede izby.

„varia tu strašne.“ Myknem plecami.

„Ale to nie je výhovorka.“ Zdvihne ukazovák a prejde k mojej posteli, na ktorú si sadne.

„Bojím sa.“ Poviem zrazu do ticha a zahľadím sa mamine do očí, ktorá mi chytí zdravú ruku a silno ju stlačí.

„Ja viem zlatko, ale sme tu s tebou.“ Povie a pobozká ma na čelo. Chce pokračovať, no ozve sa zaklopanie a dvere sa následne otvoria. V nich sa objaví doktor a môj prázdny žalúdok sa práve prevráti. Preboha má výsledky.

„Takže,“ začne a ešte predtým než začne sa pozrie do papierov. „Vaše rebrá sa hoja celkom dobre, ale..“ nedohovorí, pretože mu skočím do reči.

„Mám rakovinu pečene?“ šepnem a pozriem sa na neho. On sa len slabo usmeje a pokrúti hlavou.

„Mysleli ste si, že zvraciate, pretože máte rakovinu zdedenú po vašom otcovi, ale to nie je pravda.“ Povie a zatvorí papiere, ktoré drží v rukách, pričom si ruky pustí pozdĺž tela.

„Povedzme to tak, že za deväť mesiacov budete mama.“ Usmeje sa a ja ostanem v šoku.

 -

Čavte ženy! bože ja neverím, že pridávam ja som chcela už v piatok, ale ja som bola neuveriteľne unavená no a potom som chcela včera, ale zase som bola v kine na Anabelle a poviem vám kokos lepší horor som asi ešte ani nevidela, proste to bolo úplne úžasné ja som  sa potom bála a dneska sa mi sám photoshop zapol ja mám pocit, že tu niekoho mám ._. no ale nič zase sa dostávame k tomu, že aom neuveriteľne rada, že som to konečne dopísala :D inak ja som toto mala úplne inak premyslené ona mala byť už v piatom mesiaci, keď mala byť táto havária, ale nejako sa mi to posunulo, no čo už :D a musím povedať, že som celkom spokojná s časťou, len ma to trochu nebaví a neviem, čo mám písať, keď tam nie je Harry proste joj ._. no nič strašne chcem poďakovať za komentáre, votes a reads! ani neviete ako ma tešíte  a teraz som si všimla, že dosť nových ľudí to začalo čítať, normálne teraz pozerám na prvú časť a tam už 96 votes! uff to je asi najviac koľko som kedy mala :D ale inak časť chcem venovať @Marry_Stars za to, že prečítala tento príbeh za deň, normálne mňa by to nudila a za krásny komentár, ďakujem moc dúfam, že si si časť užila a ďakujem všetkým! :3 nová neviem kedy bude asi o týždeň presne možno skôr, ale pochybujem lebo tá škola ma zabije ._. tak zatiaľ bye bye

vote&komenty