Say Something || h.s [SK]

19. chapter

Nadýchnem sa a rozbehnem sa preč od Harryho. Je mi jedno, či ide za mnou, ale ja tam s ním nebudem. Sadnem si späť k Niallovi a chcem mu povedať, aby sme odišli, ale to znamená, že sa vzdávam a to ja neurobím. Budem tu, dojem tú hlúpu večeru a budem sa tváriť, že mi Harry absolútne nič nepovedal. Ja ho absolútne nechápem. Prečo som vôbec s touto večerou súhlasila?! On sa ma toto opýta? Do riti navrhol ju sám a teraz ide obviňovať mňa, že som to prijala?

„Deje sa niečo? A kde je Harry?" opýta sa ma Niall a položí mi ruku na stehno.

„Nie všetko je v poriadku  a neviem kde je asi na toalete." falošne sa usmejem a na vidličku si napichnem kúsok mäsa. Nechcem byť na Nialla zlá. To nie, ale proste Harold ma tak naštval, že teraz nedokážem byť milá asi ku nikomu.

Sklopím zrak ku tanieru a v tom počujem kroky a prisunutie stoličky. Á pán dokonalý prišiel. Zahryznem do šalátu a zdvihnem zrak. Harry niečo šepká Ariane. Svojim spôsobom ma to nesmierne irituje. Prižmúrim oči a zatnem sánku. Keď si to Niall všimne stisne mi ruku, čo ma prinúti sa na neho pozrieť.

„Vážne si v poriadku? O čom ste sa tam vzadu bavili?" starostlivo sa opýta a zdvihne obočie.

„Vážne som," tentokrát sa usmejem naozaj. „O ničom vážnom. Proste to nechajme tak." pobozkám ho na líce a znova sa pustím do jedla. Čím skôr to zjem tým skôr pôjdeme domov. Celý čas nikto neprehovorí a ja cítim Arianin pohľad na sebe. Čo má tá ženská za problém?
Keď dojeme zoberiem si sveter, ktorý som celý čas mala prehodený cez stoličku a oblečiem si ho.

„Pôjdem sa vyvetrať kým zaplatíte." položím im na stôl bankovku a vydám sa k východu. Keď otvorím dvere konečne ma oveje chladný vietor. Mám pocit, že keby som tam s nimi ostala dlhšie asi by som sa roztopila. Bolo tam neuveriteľne teplo. Prejdem si rukou do vlasov a vzdychnem. Už chcem konečne ležať vo svojej posteli a zatvoriť oči. Tento deň bol horší ako som si myslela.

„Tori?" vyruší ma Niallov hlas, keď sa jeho ruka dotkne môjho ramena. Otočím sa a jemne sa usmejem na znak toho, že som v poriadku.

„Nechceš mi povedať prečo ste sa odtiaľ obidvaja vrátili ako keby ste videli mŕtvolu?" opýta sa ma a chytí ma za boky. Pozriem sa mu do očí a záporne pokrútim hlavou. Ak máme byť s Niallom vo vzťahu mala by som mu hovoriť všetko, ale toto vážne nechcem. Nechcem sa s ním rozprávať o Harrym.

„Zabudnime na Harryho prosím a aj na túto hlúpu večeru." poviem a smutne sa zatvárim. „A keď o nich hovoríme, kde vlastne sú?" skrčím obočie a poobzerám sa, no nikde ich nevidím.

„Neviem niekam šli a povedali, že môžeme ísť." povie pokojným hlasom a vytiahne si kľúče z vrecka. Prikývnem a prejdem k autu. Aha fajn takže teraz sa už ani zdraviť nebudeme. Keď Niall odomkne auto sadnem si na miesto spolujazdca a zapásujem sa. Hlavu si automaticky opriem o okienko a vydýchnem. Tento večer sa zapíše k tým najhorším v histórií.

„Chceš ísť domov?" opýta sa ma Niall a naštartuje. Prikývnem a to už vychádzame z parkoviska pred reštauráciou. Z tašky si vytiahnem mobil a pozriem sa na čas. Je osem hodín a mám dva zmeškané hovory od Zayna a jeden od Gemmy. Inokedy mi nikto nevolá a teraz sa idú potrhať. Zamknem ho, no nechám si ho v rukách. Cesta domov je tichá. V aute sa ozýva len hudba z rádia. Neviem, čo mám povedať a ani nechcem. Proste už chcem na toto zabudnúť.

Keď Niall zastaví pred naším domom odopnem si pás a pozriem sa na neho. Jeho belaso modré oči ma sledjú a na ústach sa mu snačí menší úsmev. Bože je tak skvelý asi si ho ani nezáslúžim. Keby Zayn vedel, že s ním chodím tak už asi nie sme spolu.

„Ďakujem, že si tam so mnou bol." usmejem sa a zastrčím si jeden prameň vlasov za ucho.

„Jasné." široko sa usmeje. „Tak vidíme sa zajtra? Niekam ťa zoberiem." nahne sa ku mne a pošepká mi do ucha.