Say Something || h.s [SK]

38. chapter

Snažím sa otvoriť oči, ale je to akoby som mala namiesto nich nejaké ťažké kamene. Zaostrím a znova spatrím tú istú izbu. V poslednom čase som v nej vážne často.

„Ale, ale slečna Malik, čo som vám hovoril? Vážne chcete o to dieťa prísť? Alebo horšie, o váš život?" ozve sa doktorov hlas a ja otočím hlavu doprava. Mlčím takže doktor pokračuje ďalej.

„Dali sme vám ďalšiu infúziu, ale takto to ďalej nepôjde, buď sa začnete znova stravovať normálne alebo sa už po ďalšom odpadnutí nemusíte prebudiť." Povie rázne, no ja viem že to myslí vážne a chce mi iba dobre.

„Kedy budem môcť odísť?" opýtam sa, keď si uvedomím čo sa vlastne stalo. „Ako je na tom Harry? Môžem ho vidieť?" zrazu na napadne panika a chcem sa postaviť, no som príliš slabá, aby som to dokázala.

„Keď vám to dotečie," ukázal na infúziu. „Nie že sa ju pokúsite vytrhnúť, verte boli tu už aj také situácie." Jemne sa usmeje a opustí izbu. Verte mi napadlo mi to, ale fakt je to k ničomu. Otočím sa k oknu. Vychádza slnko. Jasné veď som k Harrymu išla v noci. Ach, tak strašne by som k nemu chcela ísť, zase počuť jeho hlas, vidieť jeho hlas a cítiť jeho vôňu.

Z premýšľania ma preruší kľučka, ktorá sa pohne a dvere sa otvoria. Chvíľu dúfam, že je to Harry, ale je to len mama. Harry predsa určite ešte nedokáže chodiť, prečo si vôbec namýšľam, že by to mohol byť on?

„Áno viem, vynadaj mi aká som nezodpovedná a to dieťa si nezaslúžim, vôbec sa neviem o seba postarať atď." Vzdychnem a zdvihnem obočie.

„Takže toto si myslíš, že si myslím?" zasmeje sa a sadne sa na stoličku vedľa postele. Jemne myknem plecom a pozriem sa na kapačku, ktorá ide vážne pomaly.

„Zlatko to vôbec nie je pravda, ale toto už nemôžeš robiť, je to vážna vec. Musíte na seba dávať pozor." Povie vážne a v jej očiach vidím, že sa vážne bojí. Chápem ju, predsa len som jej dcéra a to dieťa vo mne je tiež ľudský tvor.

„Bola si pozrieť Harryho?" zmením tému a zahryznem si do pery. Som nervózna, potrebujem ho vidieť. Znova počuť jeho hlas a vidieť jeho oči. Ani neviem čo sa stalo, iba som zase o neho prišla. Ale môžem si za to sama.

„Áno zľakol sa, keď si mu len tak odpadla." Pokrúti hlavou a chytí ma za ruku. „Všetci sme sa zľakli. Ako povedal doktor už by si tu nemusela byť. Tak sa prosím ťa o seba staraj." Povie starostlivo a venuje mi bozk na čelo.

Ešte chvíľu sa rozprávame, no potom si všimne, že som z tej infúzie vyčerpaná tak ma posledný krát pobozká a nechá ma si trošku pospať. Áno strašne by som chcela spať, moje viečka sú strašne ťažké, ale neviem sa oddať snom. Moja hlava je až príliš plná myšlienok na Harryho, dieťa a hlavne na budúcnosť. Čo sa stane? Ako poviem Harrymu, že som tehotná, alebo to nebodaj vie z môjho rozprávania. Čo keď mu to poviem bude šťastný, no potratím? Ak sa naozaj o seba nezačnem starať môžem o to malé ľahko prísť. Keby tu bol ocino povedal by mi, že nemám nad ničm rozmýšľať a nechať osud zariadiť všetko. Pri myšlienke na neho konečne zatvorím oči a vydýchnem.

-

20.9.2014

Harry sa už síce prebral pred tromi týždámi, ale ja som sem stále neprestala písať. Harry je stále v nemocnici a zotavuje sa. Vyzerá to stále lepšie a lepšie, ale nechcem to prerieknuť. Aj ja som konečne začala normálne jesť a vidno to aj na mojej váhe. Viem, že to nie je jedlom, ale tým malým tvorom, ktorý vo mne rastie. Už som za tretím mesiacom a dneska idem na sono, doktorka povedala, že mi povie pohlavie, no stále neviem či to chcem vedieť. Harry povedal, že sa chce nechať prekvapiť asi to urobím aj ja. A ako to Harry vlastne vzal? Bol šťastný. Tú radosť ani neviem opísať. Ešte nikdy som ho takého nevidela. A ja? Stále sa po psychickej stránke necítim dobre. Stále sa obviňujem a stále si opakujem, že Harryho život by bol lepší bezo mňa...