Say Something || h.s [SK]

11. chapter

„Vypadni." poviem a postavím sa, no Harry ostane sedieť. Prekríži si ruky na hrudi a oprie sa o stoličku. Ironicky sa zasmejem a prehrabnem si vlasy. „Nepočul si? Proste odíď." zopakujem a chbrtom sa opriem o linku. Nemôžem povedať, že sa mi to nepáčilo, keď mi to povedal, ale preboha, čo si o sebe myslí?

„Takže to nie je obojstranné." konečne prehovorí a postaví sa. „Ty si chorý." pokrútim hlavou a zasmejem sa. „Máš priateľku, ale medzi tým robíš toto. Hovoríš to každej? Ale vieš, čo? Ani sa nečudujem, pretože tá tvoja Ariana, či ako sa volá nestojí za nič." vypľujem mu do tváre a on zatne čelusť.

„Aha takže, keď ti niekto nadáva na priateľku už ti to nie je jedno, ale keď ma poza jej chrbát balíš to je úplne v poriadku, však?" široko sa usmejem a prekrížim si ruky na prsiach. „Povedal som, že sa mi páčiš. Vieš koľkým som to povedal? Alebo chceš ísť rovno do postele?" zahryzne si do pery a celú si ma premeria.

Dobre nemôžem povedať, že ma touto vetou neurazil. Každé dievča pichne pri srdce, keď jej chlapec povie, že to hovorí každej, ale prečo sa cítim urazená? Predsa s Harrym nič nemám a ani nebudem. Nemám ho rada a ani nebudem.

„Čo tu ešte robíš?" pokrútim hlavou, čím zaženiem svoje myšlienky a pozriem sa na Harryho. „Fajn," zdvihne ruky na obranné gesto. „Ale," znova prehovorí a prejde ku mne. „Ja viem, že ma chceš pobozkať." pošepká mi blízko môjho ucha. Moje telo sa zachveje pod jeho teplým dychom a ja mám pocit, že som priklincovaná k podlahe.

„Možno, že ti každá dala, ale ja nie som každá a viem to, čo ony nevedeli. A prosím ťa ako sa opovažuješ? Teba by som nepobozkala ani keby mi zaplatili." zavrčím a odtiahnem sa. Ach nikdy som takto neklamala človeku do očí, ale nemôžem mu povedať, že vďaka jeho očiam padám na kolená, a že jeho pery sú tak prítažlivé ako celý on.

Harryho tlmený smiech sa ozve v celej miestnosti. Nadýchnem sa a odstúpim od neho. „Óó slečna sa snaží byť drsná." prikývne a usmeje sa. „Nemám čas sa zapodievať s človekom ako si ty." poviem a snažím sa ho obísť, no jeho ruka ma chytí za zápästie a potiahne ma späť.

„Ako ja?" zdvihne obočie a pozrie sa mi hlboko do očí. Ostanem na neho hľadieť bez slova. Aj by som niečo povedala, ale keď sa tak pozerám do jeho očí slová mi dochádzajú. Som prádzna ako omámená.

„Vypadni!" tento krát skríknem a urobím krok dozadu, pretože ma Harry pustí. „Nezbavíš sa ma." usmeje sa, zoberie si svoje veci zo stola a bez mihnutia oka odíde. Vydýchnem a opriem sa o stenu na chodbe. Ten chalan vo mne vyvoláva niečo, čo neviem opísať. Musím sa mu vyhýbať, už len kvôli tomu prípadu.

Vybehnem po schodoch do svojej izby a zabuchnem dvere. Načo ho sem mama vôbec púšťala? Mohla som mať pokojný deň bez Harryho, ale takto budem len nervózna a vytrhám si všetky vlasy ani neviem kvôli čomu. Všetko je zle. Všetko bolo dobré, kým mi do života nevbehol Harry a tá hlúpa havária.

**

 „Mám ťa rada." pobozkám mamu na líce a do tašky si strčím termosku s kávou. Meškách. Grr! Ja nikdy nemeškám, ale nejako som si zabudla nastaviť budík a včera som pri učení zaspala. No čo aspoň do budúcna budem vedieť.

Obujem sa a zabuchnem dvere. Moje nohy sú ďaleko predo mnou a ja ich nasledujem. Nechcem prísť neskoro. To proste nie je môj štýl. Určite zmeškám niečo dôležité. Pridám  do kroku a o desať minút som na mieste. Pomaly otvorím dvere a nakuknem dnu. Profesor je už dnu. Do riti. Potichu prejdem k stoličke a sadnem si vedľa Liama. Nenápadne si veci položím vedľa seba a tvárim sa, že viem o čom je reč.

„Kde toľko trčíš?" pošepká mi Liam, no ďalej sa venujem poznámkam. „Zaspala som." zavrčím a vytiahnem si pero. „Neverím." uchechtne sa a kúskom oka sa na mňa pozrie. Ešte nikdy som neprišla neskoro a Liam sa mi vysmieval, že sa to určite raz stane a povedal, že keď sa to stane musím mu dať desať dolárov.