Say Something || h.s [SK]

23. chapter

„Uhh,“ pomaly otvorím oči, no hneď ich aj zatvorím. Slnečné lúče prenikajúce cez žalúzie ma oslepia. V ústach mám úplne sucho. Potrebujem sa napiť. Znova ich otvorím, no nechám ich prižmúrené. Spala som v obývačke? Čo sa včera vlastne stalo? Nákupy, Niall, polícia a potom prišiel Harry. Bože je stále tu? Poobzerám sa, no v obývačke nikde nieje. Možno odišiel a to by bolo asi najlepšie. Postavím sa. Na stole je položená vodka zo včera, no môj pohár tu nieje. Fuj. Z gauča si zoberiem deku a zabalím sa do nej. Neviem prečo, ale je mi totálna zima. Potichu prejdem cez chodbu až do kuchyne a uvidím Harryho. To snáď nemyslí vážne.

„Dobré ráno.“ Ozve sa skôr ako stihnem niečo povedať a usmeje sa. Toto ani nieje ten Harry, ktorého poznám. Odkedy je Harry milý?

„Mal by si ísť.“ Poviem a prejdem k linke, z ktorej si vytiahnem pohár a nalejem si minerálku, ktorú máme položenú vedľa umývadla. Vypijem celý obsah pohára a znova sa pozriem na Harryho. Stále je ticho.

„Ja..“ začne, no skočím mu do reči.

„Nie Harry. Neviem, čo sa včera stalo, ale my niesme kamaráti,“ nad slovom kamaráti sa zamračím. „Neviem kedy prídem na políciu, ale tento týždeň ma nečakaj, radšej si ma mohol zatvoriť.“ Zahľadím sa pred seba.

„Fajn nenútim ťa.“ Povie, no stále stojí na mieste. O čo mu ide?

„Tak choď si za Arianou a nechaj ma tak.“ Ukážem na dvere a Harry prikývne. Chce ešte niečo povedať, no vie, že to nemá význam takže bez slova opustí môj dom. Čo si myslel preboha? Že mu skočím do náručia a vyplačem sa mu? No to určite. A keď včera som to urobila, ale nevedela som, čo robím, pila som a mala som chuť plakať. Nalejem si ďalší pohár a vylejem ho do seba. Prázdny pohár položím do umývadla a prejdem k oknu. Harryho auto auto práve odchádza. Ako sa opovážil tu ostať celú noc a prečo som to vôbec dovolila?

**

Otočím sa na pravý bok no nedokážem zaspať. Ležím tu už hodinu a nič. Ako Harry odišiel dala som si dlgý horúcy kúpeľ a ľahla som si do bavlnených perín. Nič nechcem len spať, no ani to mi nikto nedopraje. Zvonček zvoní už asi päť minút, no nechce sa mi ísť dole a otvoriť. No, čo niesom doma. Skryjem sa pod perinu a práve vtedy mi začne zvoniť mobil. Zvonček už utíchol. To nemyslia vážne! Odkryjem sa a z nočného stolíka si zobriem mobil. Liam.

„Victoria otvor mi tie dvere ja viem, že si doma!“ ozve sa z druhej strany mobilu, hneď ako zdvihnem. Zavrčím, no ostávam sedieť.

„Čo ak niesom.“ Prehovorím a na sucho preglgnem. Zase som smädná. Ďalší dôvod ísť dolu. Do kelu.

„Veľmi vtipné. A teraz poď dole čakám ťa, inak tie dvere vykopnem.“ Povie s pobaveným hlasom a zloží. On to neurobí. Aj keď? Už dosť dlho cvičí a neverím tomu, že by to neurobil. Mobil vrátim na stolík a lenivo sa postavím. Natiahnem na seba starý dlhý sveter a otvorím dvere na mojej izbe. Pomaly zídem dolu po schodoch a prejdem ku dverám. Otočím kľúčom a otvorím ich.

„No konečne.“ Vyštekne Liam a zatvorí za sebou dvere. Nič nehovorím iba tichými krokmi smerujem do obývačky. K baru, no tentokrát si vytiahnem  whisky. Ani som nevedela, že to tu máme. Určite tu to mal Zayn. Mamina to nepije a ani ja nie...

„Dáš si tiež?“ opýtam sa Liama, keď si vyťahujem pohár a následne si nalejem. Liam iba záporne pokrútim hlavou a zamračí sa.

„Odkedy takto piješ? A jedla si vôbec dneska? Vyzeráš ako smrť.“ Chce mi pohár vybrať, no som rýchlejšia a stihnem ho vypiť. Znova je moje hrdlo ako ohni. Prižmúrim oči a nadýchnem sa.