Say Something || h.s [SK]

28.chapter

„Noo ona tu býva.“ Poviem Harry šeptom, no ja to počujem až príliš zretelne.

„Ty mi chceš povedať, že tvoja bývalka býva tam kde ty?“ zamračím sa a otočím sa k nemu, aby som sa na ňu nemusela pozerať.

„Ona má dom o tri domy ďalej. Neviem, čo robí tu.“ Skrčí obočie a to sa už Ariana objaví pri nás. Bože ako ja ju nenávidím. Je všade kde sa pozriem a všetko vždy pokazí. Keď som si myslela, že už ju nikdy neuvidím asi som sa mýlila.

„Čo tu chceš Ariana?“ opýta sa jej Harry.

„Prišla som navštíviť suseda. Vidím, že tento dom bude zachvíľu hotový.“ Usmeje sa a prejde k Harrymu.

„Rozišla si sa so mnou, o čo ti ide?“ zdvihne obočie

„Chýbaš mi.“ Zatvári sa smutne a chytí Harryho za hruď. Pretočím očami a zložím si ruky na prsiach. Ako keby som tu ani nebola. Normálne mám pocit, že ho tu predo mnou pretiahne a je je to úplne jedno.

„Nedotýkaj sa ma a choď si hľadať niekoho iného kto bude robit to, čo povieš.“ Harry ju od seba odstrčí a zamračí sa ešte viac.

„Aha takže už si ma vymenil ako vidím.“ Ukáže rukou na mňa, no nepozrie sa mojím smerom. Stále sa vyčítavo pozerá Harrymu do očí. Oo je milé, že aspo vie, že som vôbec tu, keď už ma úplne ignorujú.

„No dala si mi kopačky kvôli nej tak prečo by som ťa nemal vymeniť za ňu?“ opýta sa Harry a ja sa po tichu zasmeje. Je sranda ich pozorovať.

„Akože nerada vás ruším, ale Harry mali by sme ísť. Chcem tú košeľu oprať skôr ako keď to už vôbec nepôjde.“ Zdvihnem do vzduchu zašpinenú košeľu od farby a oni sa obidvaja na mňa otočia. V Arianinich očiach vidieť zlosť a v tých Harryho úľavu.

„Áno hneď prídem počkaj ma v aute.“ Povie mi Harry a ja prikývnem. Prejdem okolo nich, čím výjdem z domu a oni sa mi úplne vytratia. Dostanem sa na chodník pred domom,  cez ktorý sa dostanem k Harryho autu. Otvorím dvere a sadnem si. Som zvedavá, o čom sa tam teraz bavia. Čo ak ju pobozká? Preboha nemala som ho tam s ňou nechať. Mala som mu proste povedať, že na neho počkám, alebo nech ide preč. Bože prečo ma to nenapadlo skôr? Sakra. Z premýšľania ma vyrušia otvárajúce sa dvere na strane vodiča.

„Čo ste tam robili?“ opýtam sa, keď si Harry sadne a naštartuje.

„Nič. Len som jej vysvetľoval, niečo. Neboj sa už ju neuvidíš.“ Usmeje sa a položí mi ruku na stehno. Zdvihnem obočie, no nakoniec sa usmejem aj ja. Neviem prečo, ale verím mu. Veď prečo by som nemala? Predsalen sa ešte nepoznáme tak dobre, ale ja mám pocit, že mu môžem veriť. Celú cestu je v aute ticho, no nevadí mi to. Stačí mi to, že má Harry celý čas ruku položenú na mojom stehne. Keď zastavíme otvorím dvere, no Harry ostane sedieť v aute.

„Poď dnu.“ Usmejem sa a zabuchnem dvere. O chvíľu počujem ako to urobí aj Harry a zamkne auto. Odomknem dom a rýchlo sa vyzujem, aby som mohla vybehnúť hore a konečne to hodiť do práčky. Vlastne som aj plánovala prať. Všetko mám nachystané. Len tam hodím toto a môžem ju zapnúť. A aj tak urobím. Hodím tam košeľu, zatvorím práčku a stlačím start.

„Vicky?“ ozve sa zrazu Harryho hlas z dola.

„Už idem!“ skríknem a zbehnem po schodoch dole.

„Tak ostaneš na večeru? Možno by som mohla niečo uvariť.“ Opýtam sa s nesmelým úsmevom a strčím si ruky si do vreciek na nohaviciach. Harry sa iba široko usmeje a začne sa ku mne približovať. Oprie ma o stenu a zahľadí sa mi do očí.