Smrteľné tajomstvo [HP FANFICTION]

Kap. 19 - VIANOCE V ROKFORTE

V tú noc opäť nespala dobre. Znovu sa jej snívalo o ich strome pri Ilvermornskom zámku. Peter stál pod ním a len čo sa objavila na okraji čistiny, otočil sa. Slnečné lúče mu pohladili tvár, na ktorej sa v okamihu roztiahol úprimný úsmev.

Natiahol k nej ruku. „Poď za mnou," povedal svojím melodickým hlasom.

No Nira zistila, že sa nemôže hýbať. Akoby mala telo omotané hrubým obväzom. Uvedomila si, že nestojí, ale leží v tráve.

Úsmev z Petrovej tváre sa začal vytrácať, keď jeho oči zaostrili na niečo za ňou. „Nira, ponáhľaj sa! Blíži sa!"

Chcela sa otočiť a pozrieť za seba, no nemohla, okolo nej sa odrazu rozľahlo desivé zasyčanie a v tom okamihu sa celá spotená zobudila.

Zinu v ten deň nestretla, no i tak ju pochmúrna nálada sprevádzala celú sobotu. Po raňajkách nejakú dobu bezcieľne blúdila hradom, až nakoniec opäť skončila v knižnici. Keby si aspoň mohla ísť zabehať, ale vonku bolo snehu skoro po pás a neustále ho pribúdalo.

„Zajtra je knižnica zavretá!" vyprevádzala ju o ôsmej večer pani Pinceová trochu hysterickým hlasom. Keby tam Nira ako jediná nevysedávala, zrejme by ju zavrela už v ten deň.

Vianočné nedeľné ráno svitlo opäť zamračené, i keď sneženie konečne ustalo. Nira sa šla doobeda trochu poprechádzať von. Tu a tam boli v snehu vyšliapané cestičky. Jedna viedla k chatrči správcu a učiteľa starostlivosti o zázračné tvory, jedna do soviarne a jedna ku skleníkom. Nira si pomocou prútika roztopila cestu k jazeru, kde sa posadila na vyplavený kmeň stromu. Na zamrznutej a zasneženej hladine jazera boli miestami v ľade vysekané diery, aby podvodné živočíchy mohli dýchať. Voda v nich však bola pokojná a nikde sa nič nehýbalo. Nira tam vydržala skoro hodinu, no keď usúdila, že si už takmer necíti prsty na nohách, vrátila sa do hradu.

Na štedrovečernej večeri sa ukázalo, že Vianoce trávi v Rokforte viac študentov, než si myslela. Pri bifľomorskom stole ich sedelo tak zo desať, pri vedľajšom chrabromilskom posedávalo asi sedem študentov v troch malých skupinkách. Bystrohlavčania ostali piati a zo Slizolinu Nira napočítala jedenásť. S nikým z nich sa však nebavila, preto si sadla sama na kraj, neďaleko profesorského stola. Vlastne ju trochu prekvapilo, že aj okolo Ziny na opačnom konci sa vytvorilo prázdne koliesko. Ak Victorova skupina boli jediní kamaráti, ktorých mala, možno ju naozaj pripravila o všetko. Výčitky svedomia však okamžite zahnala. Zina od Victora odišla sama, ona ju k tomu rozhodne nenútila.

Keď sa všetci usadili, profesorka McGonagallová vstala a vidličkou zacinkala o sklenenú času pred sebou, aby si vynútila pozornosť. „V mene pána riaditeľ, ktorý dnes žiaľ nemôže byť s nami, vás chcem privítať na dnešnej štedrovečernej večeri," povedala, keď všetci stíchli. „Pre mnohých z nás je Rokfort druhým domovom a všetci v ňom druhou rodinou bez ohľadu na farbu pleti, pôvod, či fakultu," venovala jeden významný pohľad chrabromilskému, následne slizolinskému stolu. „Buďte k sebe ohľaduplní a vľúdni. Dobrú chuť."

Posadila sa a sieňou sa ozval veľmi chabý potlesk. Väčšia časť Slizolinčanov netlieskala vôbec a ako si Nira všimla, pohľady čo vysielali k chrabromilskému stolu rozhodne neboli vľúdne. Profesorka McGonagallová si to však buď nevšimla, alebo tomu jednoducho nevenovala pozornosť. Práve totiž živo o niečom diskutovala s profesorom Flitwickom, ktorý sa pri tom usmieval od ucha k uchu.

Atmosféra pri profesorskom stole bola vôbec veľmi uvoľnená. Okrem Albusa totiž pri stole chýbala aj profesorka Umbridgeová, čo u členov učiteľského zboru vyvolalo priam euforickú náladu. Profesor Turner bavil profesorku Sinistrovú a Vektorovú nejakou veselou historkou, obe sa smiali ako malé školáčky. Profesorka Burbageová o niečom zanietene diskutovala s pani Pinceovou. Profesorka Sproutová horlivo prikyvovala na niečo, čo jej rozprávala madam Pomfreyová a profesor Hagrid, poloobor, ktorý učil starostlivosť o zázračné tvory, takmer kontinuálne nalieval víno profesorke Trelawneyovej. Chudá, veľmi krehko vyzerajúca žena, večne ovešaná rôznymi korálikmi jeho tempu napodiv stačila. I keď pohár profesora Hagrida bol dvakrát tak veľký. Pobavená nálada sa však evidentne oblúkom vyhýbala dvom profesorom, Binnsovi a Snapeovi.

Profesor Binns bol duch čo už minimálne jedno storočie učil dejiny mágie. Hovorilo sa, že jedného dňa vstal ráno z postele a zabudol si telo. Teraz sedel na stoličke za stolom plne naloženým jedlom a len neprítomne civel do prázdna.

Snape sa naproti tomu trochu hrbil, čo jasne signalizovalo, ako veľmi nemá rád takéto podujatia. Vidličkou sa prehraboval v tanieri a na svojich kolegov znechutene zazeral. Keď si všimol, že Nira ho pozoruje, narovnal sa, zaťal čeľuste a prebodol ju nahnevaným pohľadom.

„Snape, šmária, šak nebuď furt tak zamračený!" potľapkal ho profesor Hagrid odrazu po chrbte, až Snapeovi vypadla vidlička z ruky. „Daj si s nami víno, hneď budeš veselší!" usmieval sa naňho poloobor priateľsky spod svojej mohutnej tmavej brady a chystal sa naplniť jeho pohár. Profesor elixírov si ho pohotovo ochránil dlaňou.

„Dôrazne vám odporúčam, Hagrid, nedotýkať sa jak mojej osoby, tak môjho pohára. V opačnom prípade by niečo nepríjemné, prípadne jedovaté mohlo skončiť v tom vašom!" zavrčal nevraživo, keď na zjavne pripitého profesora preniesol svoju plnú pozornosť.

„Šmária, ten sa tvári jak hejno namosúrených piadimužíkov!" povedal profesor Hagrid profesorke Trelawneyovej, ktorá sa zachichotala.

Snape po oboch hodil nevraživým pohľadom, následne opäť pozrel Niriným smerom. Tá sa však naoko plne venovala polievke pred sebou. Inak hrozilo, že sa pridá k škodoradostnému chichotaniu profesorky veštenia.

Po niekoľkých výdatných chodoch, keď profesor Hagrid začal byť až príliš hlučný a profesorka Trelawneyová vedľa neho už neudržala hlavu vo vzpriamenej polohe, sa profesorka McGonagallová opäť postavila.

„Vidím, že sme sa všetci dobre najedli..."

„A napili!" vyhlásil Montague so zlomyseľným úškrnom pri pohľade na Hagrida a Trelawneyovú.

Profesorka MgGonagallová sa zamračila, no pokračovala, akoby ju nebol vyrušil: „Neostáva nič iné, len vám zaželať dobrú noc!"

Sieň sa začala pomaly vyprázdňovať. Nira počkala, až všetci jej slizolinskí spolužiaci vrátane Ziny odídu. Keď opúšťala sieň medzi poslednými, začula, ako profesorka McGonagallová napomína profesora Hagrida za jeho dnešné správanie. Ten sa tomu však len smial.

„Zabávali ste sa dnes dobre?!" zastavil ju odrazu pod schodmi do žalárov tichý hlas profesora elixírov až nadskočila.

Zvrtla sa. Snape sa vynoril z tieňa. Mračil sa a jeho tmavé oči sa zabodávali do jej modrých.

Nira však jeho pohľadu čelila pokojne. „Dnešný večer bol príjemnejší, než som čakala, no do konca prázdnin bol zrejme jediný. Dni mi budú ubiehať veľmi pomaly."

„To sa uvidí!"

„Prosím?" Nira sa zatvárila nechápavo.

„Ešte stále máte záujem o to doučovanie?" spýtal sa potichu, pričom neprestával pozorovať jej tvár.

Nira zamrkala a ani sa nesnažila zakryť ako veľmi ju tá otázka prekvapila. „Áno," odvetila opatrne čakajúc, čo bude nasledovať.

„V tom prípade príďte zajtra o šiestej večer do mojej pracovne."

„Takže... to znamená, že ma budete učiť?" spýtala sa Nira neveriacky.

Snapeov zamračený výraz sa nezmenil. „Skúsim to."

Na Nirinej prekvapenej tvári sa objavil drobný úsmev. „Ďakujem," šepla potichu a myslela to úprimne.

„Neďakujte," zavrčal Snape otrávene, „zrejme to ešte oľutujete!" Bez ďalšieho slova sa otočil a odplachtil smerom ku svojej pracovni.