Ochranca✔️

43. časť

Trevor

Hodinky na mojej ruke už dávno ukázali ôsmu hodinu. Už som sa dokonca za viac ako hodinu čo tu bezcieľne stojím stihol aj zmieriť s faktom, že Jason sa tu neobjaví. Maya mi volala hádam každých päť minúť ale po možno pätnástich hovoroch ju to prestalo baviť. Videl som z budovy vychádzať zopár ľudí čo znamenalo, že ich rozpustila.

Postával som na druhej strany cesty a rozmýšľal čo bude ďalej. Čo s nami bude keď Romanov zistí, že nepracujeme na splnení jeho požiadavky. Bol som z toho už chorý. Sadol som si na obrubník a hľadel do prázdna. Snažil sa prinútiť moju hlavu uvažovať ale bolo skoro nemožné sa sústrediť.

Mladý muž zrazu rozrazil dvere na nevýraznej budove a celý nasrdený pľul nadávky do telefónu. Čierne vlasy mu poletovali do všetkých strán aj keď sa pár krát pokúsil si ich napraviť. Do čiernych oblekových nohavíc mal zapravenú bielu košeľu. Mal porozopínané horné gombíky a traky mal tiež akési povolené. Chvíľu mlčal ale bolo vidieť, že sa neupokojil. Len čakal.

„Počúvaj ma! Riskoval som pre teba a tých tvojich kamarátov vlastný krk pred otcom!" výstražne zdvihol ukazovák akoby ho osoba na druhej strane mohla azda vidieť. „Nie! Nie, ty sa uvedom moja milá! Chcem tú...!" zrazu akoby precitol a stíchol. Poobzeral sa a pohľadom spočinul na mne.

„Daj mi pokoj a doveď ho tu hoc aj za gule," dodal ticho nespúšťajúc zo mňa oči. Premeriaval si ma a ja opantaný jeho povedomým vzhľadom som na neho čumel rovnako neohrabane ako on na mňa. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že som ho už voľakde videl.

Stratil sa v budove a za pár minút znovu vyletel ako neriadená strela, zamykajúc za sebou vchodové dvere. V momente ako sa obrátil pri ňom zastavilo veľké čierne auto. S pohľadom zabodnutým pevne pred seba nastúpil a za autom zostal len zdvihnutý prach.

Mohol som hneď tušiť, že to bol Mayin starší brat Robert. Však iný by tu asi tak bol. Nikto by sem nechodil a po čo by aj? Jediné čo sa v blízkom okolí nachádza sú práve výrobné fabriky. Teraz som si už mohol byť istý, že vedel kto som a ak aj nevedel teraz už iste vie.

Nebolo pochýb, že Jason mal možno pravdu v niektorých veciach. Mayin brat sa chcel priživiť a niečo čo by mal Jason, a svojim spôsobom aj ja, na svedomí by použil proti niekomu inému. Ich krv by bola aj na našich rukách. Teraz som už chápal o čom Jason celý čas rozprával.

Zapojiť sa do tohto kolotoča znamená nikdy viac sa z neho nedostať von. Keď sa zapojím nemôžem len tak raz buchnúť dverami keď sa mi čosi znevidí a odísť. Predsa mi môže aj samotný Jason byť skvelým príkladom. Minulosť ho dostihne zakaždým keď sa chce posunúť čo i len o milimeter dopredu.

Aké však bolo jeho riešenie?

Telefón zvonil nekonečne dlho až som prestával dúfať, že to zdvihne. S povzdychom som si odtiahol mobil od ucha a na moje prekvapenie chvíľu na to sa rozvibroval v mojej ruke. Okamžite som sa pozrel na obrazovku aby som si prečítal esemesku: Som v škole, aj ty by si mal byť – J

Pokrútil som hlavou a vyšvihol sa na nohy. Pomaly som zaboril ruky do vreciek a vydal sa k svojmu autu.

„Hej!" ozval sa za mnou vysoký ženský hlas a dupot opätkov. V sekunde ako som sa obrátil Mayine nežné ženské zápästie sa napriahlo a vlepila mi facku. Na opätkoch ledva zabrzdila a tak som ju v poslednej chvíli chytil za predlaktia aby sa nezlámala.

„Podrazil si ma," precedila pomedzi zuby.

„Mňa podrazil Jason," povedal som monotónne, bez výrazu či emócie. Vlastne som už ani nebol nahnevaný. Už dlho som nebol. To ma prešlo v prvých dvadsiatich minútach. Odvtedy som len čoraz intenzívnejšie pociťoval tlak a hlavne pocit úplného vyčerpania.