31. časť

295 19 2
                                    

Jason

„Som idot." vydýchol som hneď ako po pár minútovom, intenzívnom klopaní konečne otvorila dvere. „Strašný idiot."

Ešte vždy som bol zadýchaný, čakať na výťah sa mi zdalo ako strata času. Musel som bežať po schodoch až na šieste poschodie. Viac ako dve hodiny som chodil po celom meste a hľadal hotel v ktorom bola ubytovaná. Nemohol som uveriť tomu, že som mohol byť až tak hlúpy a až tak jej ublížiť.

Stála v dverách a mlčala. Vlasy mala zabalené v uteráku a oblečený mala len chlpatý župan. Nevedel som čo jej mám povedať. V takýchto veciach niesom dobrý, nikdy som nebol. Zabárala do mňa svoje nebovo modré, veľké, okrúhle oči a pichalo ma pri srdci keď som si uvedomil, že sú naplnené smútkom práve kvôli mne. Mal som chuť zobrať ju do náruče a azda ju aj rozpučiť, radšej ako by mala na mňa takto hľadieť o sekundu dlhšie. Bál som sa však priblížiť.

Keď som vytočený rozprávam hlúposti a keby som vedel čo rozprávam iste by som nič také nevyslovil. Ani by mi len na um neprišlo niečo také vypustiť z úst. Všetko by som jej to povedal ale jej oči ma nútili ďalej mlčať. Topil som sa v ich kráse. Bol som pripútaný jej pohľadom, hľadal som správne slová, ktoré vysloviť aby sa ma mňa znovu nehnevala.

Všetko len kazím.

„Rosie," zašepkal som ticho ešte vždy lapajúc po dychu a natiahol k nej ruku. Ona sa však ani nepohla a ani jediným gestom nedala na javo, že by mi chcela byť bližšie. Bolelo ma vidieť ju takto a spravil by som všetko len aby to prešlo. Nasypal som však soľ do tej najbolestivejšej rany, ktorú v sebe skrývala a musel som niesť následky. „mrzí ma to, nemyslel som to tak. Bol som nahnevaný, teba sa to netýkalo."

Chrlil som náhle slová len aby... len aby niečo urobila. Aby niečo povedala ale ona nič. Stiahol som ruku, ktorá sa načahovala za ňou k sebe a opierajúc sa o zárubňu som udusil ďalšie slová ktoré skoro unikli z pier. Zavládlo medzi nami ticho ale len na malú chvíľu. Náhle bolo preťaté uhlušujúcim rachotom ako dvere zarazila do zárubne.

Zvuk možno nebol až taký prenikavý a azda ani nie až taký hlasný ale mne praskol ušné bubienky. Oprel som čelo a hlavu celú boľavú od premýšľania o povrch dverí a na chvíľu zavrel oči. Ruku som nespúšťal zo zárubne a neustále som zabáral kŕčovito prsty do jej neprenikavého povrchu.

„Rose, prepáč." prehovoril som k hladkému povrchu dverí. „Prepáč, ja viem, že je to so mnou ťažké. Správam sa ako debil skoro stále, ja viem." rozprával som ďalej do mohutného dreva a mohol som len dúfať, že stojí na druhej strane a počúva ma. Ako veľmi som si prial aby počúvala.

Nič. Priam až ohlušujúce ticho. S povzdychom, ktorý mi unikol z pier som sa obrátil a oprel chrbtom o dvere. Zviezol som sa po ich dĺžke až na zem. Odhodlaný sedieť pred jej dverami kľudne aj do samotného ráno ak bude treba. Len aby so mnou aspoň na chvíľu prehovorila. Aby ma na chvíľu vypočula a možno pochopila. Hlavne aby mi odpustila.

Bol by som aj zabudol, že sme sa pohádali. Veď to ani nebola hádka. Len som bol vytočený kvôli hlupákovi namyslenému Trevorovi, ktorý na zápase musel urobiť strašnú scénu keď ho tréner stiahol. Nechodí na tréningy, do čerta! Ja som na všetkých ty idiot preto som šiel namiesto teba!

„Rose?" oslovil som ju znovu a nateraz som sa započúval do zvukov za dvermi a utíšil na chvíľu hlas svojich myšlienok. Zazdalo sa mi, že som ju počul vydýchnuť, možno posmrknúť. Alebo som si to nahováral? „Rosie, miláčik, prepáč som kretén."

Jej mĺkvosť ma začínala vytáčať, chcel som aby prehovorila. Nech kričí nech je nahnevaná. Chcel som aby bola! Radšej ako toto! Čakanie ma zabíjalo nerozprával som viac iba som sedel opretý o jej dvere s hlavou sklonenou k zemi. Uvažoval som nad sebou a nad nami.

Ochranca✔️Where stories live. Discover now