Ochranca✔️

6. časť

Zotrela som jednu slzu stekajúce dole po mojej tvári chrbtom ruky. Vedela som, že ak budem pokračovať, pravdepodobne sa neudržím a úplne sa zložím. Ja som ale vždy mala trochu masochistické sklony čo sa týka mojej psychiky.

„Už sú to štyri roky. Rok po tom čo si odišiel." môj hlas bolo ledva počuť ale v úplnom tichu, ktoré sa rozhosťovalo v aute znel aj tak prenikavo. Borila som hranicu za hranicou. Od smrti našich som sa vlastne s nikým o tom nerozprávala. V malom meste o tom bez tak všetci vedeli, nikto sa nepýtal.

Trevor sa raz spýtal či sa chcem o tom porozprávať. Ale ja som nechcela. Stalo sa čo sa stalo a nič s tým neurobím. Pripadalo mi zbytočné svoju bolesť prenášať na ostatných. Každý sa s ťažkými situáciami vyrovnáva inak a ja som bola ten typ, ktorý rád trpel potichu vo svojom vnútri.

Jason mlčal ale vedela som, že mi len necháva priestor. Obaja sme hľadeli pred seba. Snažila som sa zbaviť hrče, ktorá sa vytvorila v mojom hrdle a bránila mi pokračovať. Slzy sa tlačili na povrch a ja som sa pomaly prestávala snažiť ich zadržať. Jedna za druhou prenikali z mojich očí. V tichosti, úplne nenápadne. Môj dych napriek tomu, že bol prerývaný sa nepremenil na vzlyky.

„Možno to bolo aj úmyselné," pokrčila som plecami a z mojich úst sa vydral ironický úškrn. „v politike sa to raz za čas stáva. To mi povedali." slzy sa už ronili z mojich očí ako vodopády. Neupadla som zatiaľ do hysterického plaču. Práve naopak. Zmocňoval sa ma hnev a slzy sa rinuli viac od zlosti než smútku. „Ani len nevedia kto to urobil, chápeš? Boli to moji rodičia. Niekto mi ich vzal a teraz si pokojne kráča po svete!"

Kričala som aj keď Jason nebol ten, na ktorého som mala zlosť. Hnev sa rozlieval v mojich žilách a doslova ma vnútri pálil. Cítila som horúčavu aj v končekoch prstov. Rozhodila som rukami tak ako mi len auto dovoľovala a švihla som pohľadom na Jasona. Na tvári mal usadený ľútostivý pohľad.

Pár krát som sa zhlboka nadýchla. Toto nie som ja. Zavrela som oči. Jeden, dva, tri.. Začala som počítať do desiatich a potom naspäť. Pár minút ubehlo ako voda a my sme obaja zostali zaseknutý v tichu, ktoré len raz za čas prerušil môj trhaný nádych alebo výdych. Už som aj nadobúdala pocit, že tu Jason ani nie je.

Ale bol. Hľadel na mňa svojimi smutnými očami. Nevedel čo má povedať. Nikto nevie čo má povedať. Smrť rodičov je najťažšia vec v celom živote a ja som mala tú smolu, že mi svet dovolil s nimi stráviť len smiešnych 15 rokov.

„Ale aj to sa že vraj stáva." prehovorila som už pokojnejším hlasom zato viac zlomeným. Utrela som si slzy chrbtom ruky. Začali sa šialene množiť a ja som si bola istá, že teraz som už len malý krôčik od úplného kolapsu. Len kúsok od toho istého stavu, ktorý som prežívala deň čo deň po ich smrti po dlhé mesiace. Bez Trevora alebo Jasona. Bez nikoho.

Nemohla som ďalej pokračovať. Z môjho hrdla sa drali vzlyky jeden za druhým a ja som nedokázala zastaviť čo sa práve dialo. Moje emócie ma úplne pohltili. Ovládli moju myseľ, moje telo. Sebakontrola sa rozplynula ako oblak dymu a ja som ďalej nemohla sedieť v úplnom tichu, ktoré mi rezalo uši.

Schmatla som kabelku a vybehla z auta smerom do školy. Počula som za chrbtom ako Jason kričí moje meno. Poľahky ma dobehol. Jeho nohy boli asi dva krát také dlhé ako moje. Obmotal ruku okolo môjho pásu a pritiahol ma k sebe. Dopadla som na jeho hruď a on ma ukryl medzi svojimi pažami. Bola som oproti nemu taká malinká.

Tvár som zaborila do jeho hrude a vzlykala. Nemohla som ovládať svoju myseľ aj keď som tak moc chcela. Chcela som sa zhlboka nadýchnuť, zotrieť si slzy a ísť do školy. Sadnúť si na stoličku a presedieť tých zopár hodín aby som mohla ísť domov.