Ochranca✔️

9. časť

Opiť sa v strede týždňa bolo to najhoršie rozhodnutie v histórií zlých rozhodnutí. Hlava mi išla vybuchnúť a žilky na spánkoch mi nepríjemne pulzovali. Mala som pocit, že prežúvam piesok aké som mala v ústach sucho. Od rána som sa len tak motala a ledva stála na nohách. Boleli ma všetky svaly a kosti a každý zvuk sa mi zabodával do ušných bubienkov ako nôž.

„Roise, 15 minút." tak rýchlo ako sa jeho hlava objavila medzi dverami tak rýchlo sa aj stratila za rohom. Povzdychla som si a sadla si na posteľ. Zložila si hlavu do dlaní a uvažovala, či sa vôbec dnes oplatí opustiť posteľ. Najradšej by som bola doma a utápala sa v bolestiach. Žalúdok som mala ako na vode a už od rána som potláčala dávenie.

S ťažkosťami som sa vyšvihla na nohy. Bola som si istá, že náročnosť minulej noci je na mne ľahko znať. Čierne obtiahnuté rifle a čierny sveter. Zdalo sa, že čierna bola jediná farba, ktorá dokonale vystihovala ako dnešný deň, tak aj moju aktuálnu náladu. Nazula som si telové lodičky, ktoré som považovala za svoje najpohodlnejšie a cez rameno prehodila kabelku.

Nemusela som sa ani pozerať do zrkadla. Vedela som, že drdol na mojej hlave je rozhádzaný a neupravený. Pod očami, ktoré som mala opuchnuté, sa pýšili tmavé kruhy. Vyzerala som ako troska nehovoriac o kyslom výraze v tvári, ktorý bol bezpochybne spôsobený nepredvídateľnou hrou, ktorú so mnou hral môj žalúdok.

Vyšla som z izby a rýchlo zbehla schody. Pri dverách som si nasadila slnečné okuliare a pozdravila Elizabeth keď som vychádzala na záhradu. Čerstvý ranný vánok sa oprel do môjho tela a aspoň trochu zbavil moje líca od horúčavy. Zhlboka som sa nadýchla a cítila som, že moje telo sa pod náporom čerstvého vzduchu uvoľnilo. Dokonca aj môjmu žalúdku sa uľavilo.

„Poď, poď," prebehol okolo mňa Trevor ako víchor a zaťahal ma za lakeť aby ma prinútil k pohybu. Dala som sa teda do chôdze. Pohľad som zabodla na špičky lodičiek aby som sa náhodou nepotkla a nevyvrtla si členok. Alebo zlomila opätok. Trevor by ma asi roztrhal v zuboch ak by som sa musela ísť prezuť.

Nastúpila som do auta a Trevor sa okamžite vydal na cestu. Brázdili sme ulice a rezali každú zákrutu. Po minútke alebo dvoch som sa prichytila ako kŕčovito zvieram bezpečnostný pás. Trevor sa na mňa len krátko pozrel a unikol mu posmešok keď pohľad zabodol naspäť na cestu.

„Som dobrý šofér." na perách sa mu pohrával úsmev a ja som vedela, že moju reakciu považoval za absurdnú. Moje myšlienky boli však plne zamestnané. Snažila som sa nijakým zázrakom ovládnuť vedomím hladké svalstvo a zabrániť obsahu svoju žalúdka vojsť do protismeru.

„Nič som nepovedala." namietala som stroho ale nebola som si sama sebou až tak istá, aby som rozvíjala rozsiahle témy o Trevorovom šoférovaní. Beztak by si nedal povedať. On si nikdy nedá povedať, na to je až moc tvrdohlavý a až moc pevne presvedčený, že všetko má v malíčku.

„Si biela ako stena a svojim stiskom drvíš pás." v jeho hlase sa pohrávala zvláštna ľahkosť a dobrá nálada. Zaujímalo by ma čo ju spôsobilo.

„Zato ty si ako slniečko na hnoji. To ťa včerajšok nevzal?" zmraštila som obočie a premerala si ho odhora nadol tak, ako to len auto umožňovalo. Obtiahnuté čierne rifle a biela, neformálna košeľa s jemným bodkovaným vzorom. Obyčajné tenisky a vyhrnuté rukávy dodávali jeho outfitu istú ľahkosť, neformálnosť... jednoducho vyzeral dobre. Tak ako vždy.

„Nie každého vezme pár pív až natoľko, aby sa zobudil ako kôpka hnoja." zazubil sa na mňa a ja som pootvorila ústa. Natiahla som ruku a udrela ho do pleca a keď sa začal smiať tak som ho odrela znovu a znovu až ma zahriakol: „Pozor, šoférujem."