Ochranca✔️

24. časť

Trevor

„Už neprídu." povedala Maya otráveným hlasom sadajúc si vedľa mňa. Prehadzoval som pohár wiskey v jednej ruke s pohľadom upretým dopredu. Nemal som viac náladu sedieť tu. Ale domov sa mi nechcelo ísť o nič viac keďže som predpokladal čo sa tam asi tak deje.

Rosie taká nie je, snažil som sa nahovoriť si ale moja fantázia bola silnejšia ako zdravý rozum. Poznal som Jasona a jeho manipulačné schopnosti. Iste ju má už omotanú okolo prsta. Bol som s nervami v koncoch a len s dávkou veľkého sebazaprenia som odolával pokušeniu do niečoho veľmi silno udrieť.

Ani alkohol viac nepomáhal na otupenie mysli. Vypil som pohárik na ex ale neprišla úľava. Chuť wiskey som mal vždy rád. Wiskey sa nepije ako vodka. Nenaleješ si poldeci a nevypiješ to so skrútenou tvárou. Wiskey máš vychutnávať. Ale na to som momentálne vôbec nemal náladu. Nalial som si ďalší.

Filozofická chvíľka sa nechcela podieť kdesi do čerta. Môj mozog pozbieral všetky zvyšné, ešte alkoholom nepozabíjané bunky, aby sa mohol utápať v depresiách. V myšlienkach na ňu. Pane Bože, bol som ňou tak pohltený, že keby som si každú minútu čo o nej premýšľam zapisoval, napísal by som do týždňa knihu.

Niekedy som uvažoval, či je to vôbec správne. Či je to vôbec normálne. Opíjať sa vymyslenými predstavami, že možno raz...

...že možno niekedy

Ale s tým som sa mohol rozlúčiť. Niekde v kútiku duše som vedel, že celé toto nemá zmysel. Nemá zmysel sa snažiť pretože ona nikdy nebude schopná mi opätovať tie isté city. Na druhej strane moje konanie nebolo nikdy zištné. Nič som nerobil s víziou, že by mi to hádam niekedy musela vracať. Nič mi nebola dlžná. Aspoň ja som to tak necítil.

Napriek tomu som raz za čas, vo chvíľach ako je táto, cítil krivdu. Krivdu pretože som to mal byť ja. Vedel som to, cítil som to v špiku každej jednej kosti, že po tom všetkom čo som pre ňu urobil by som si zaslúžil byť jej a ona moja. V jej prítomnosti moja krv doslova vrela túžbou po jej dotykoch. Po jej vôni. Po jej hlase.

Ďalší pohárik na chvíľu skrivil moju tvár ale už po pár sekundách som sa vrátil k apatickému pohľadu do prázdnej steny. Občas som zakopol presklennými očami o vlniace sa ženy či smejúce sa skupiny ľudí. Nemal som viac chuť sa zabávať s nimi. Oslavovať úspech v kšefte, ktorý mal potenciál aj všetky predpoklady posunúť môj biznis zas o krok dopredu.

Impérium, ktoré som budoval však bez nej zas raz nemalo zmysel. Ak som to nerobil pre nás tak pre koho potom? Bez mojej Rose to celé nemalo zmysel. Mohol by som predať firmu a ísť žiť do chatky bez elektriny kdesi do lesa keby ma požiadala. Keby to tak sama chcela, spravil by som to. Tak ako všetko by som to spravil pre ňu. Pre nás.

Niekedy som si až nebol istý sám sebou ako ďaleko som ochotný zájsť. Kedy narazím na hranicu, kedy si poviem: „dosť, toto už fakt nie"?

Jej meno sa ozývalo v mojej hlave, narážalo do spánkov a ja som mal pocit, že sa zbláznim. Zbláznim pri predstave, že on je teraz s ňou. Že ju zviera v náručí. Špina jedna. Zovrel som pohár tak silno v dlani, ani som si neuvedomil, že praskol. Až keď sa sklo začalo zarezávať do záhybov na mojej ruke. Až keď prvé kvapky dopadli na moje nohavice.

Vyskočil som na nohy. Tak málo stačilo aby som úplne stratil rozum. Tak málo. Hľadiac na krvavú ruku, mokré lýtka. Kopol som do skleneného stola, ktorý sa rozletel na márne kúsky. Cítil som žilu navierajúcu na mojom čele aj krv, ktorá sa vháňala do mojej tváre. Celého ma rozpaľovala.