Ochranca✔️

11. časť

Trevor

V okamihu ako sa čašníka vynorila po mojej ľavici a položila mi pohár whiskey na stôl, bez toho aby som dal Jasonovi šancu sa toho svojho čo i len dotknúť som ho do seba prevrátil. Pohár pred Jasnom sa ešte len dotkol stola keď môj už naň prázdny dopadol. Zvodné pohľady mladej čašníčky a úsmevy, ktoré vysielala Jasonovým smerom ma nazaujímali. Potreboval som nutne ďalší. Žiadny problém, prehovorila preafektovane sladko až mi šklblo kútikmi do ironického úškrnu.

„Mal by si spomaliť." napomenul ma Jason a ja som prikývol napriek tomu, že som to nemal v pláne. Prstom som prechádzal po obvode prázdneho pohára a neustále sa nervózne obzeral po čašníčke.

Nemohol som pochopiť svoje správanie. V poslednejdobe sa na mňa valil problém za problémom a riešenie každej krízy bolo užozaj nad moje schopnosti. Ale schopnosť ovládať sa? Bol som fakt až taký idiot? Nemohol som uveriť ako som sa zachoval a práve voči nej. Je to najdôležitejšie v celom mojom živote. Rešpektujem ju. Ako som mohol hľadieť do jej očí? Do tak krásnych nevinných očí v ktorých sa metal strach. Strach zo mňa. Nikdy by som jej neublížil, tým som si bol istý. Napriek tomu som jej ruku zvieral tak silno...

„Trevor, to bolí." to povedala ale ja som nič neurobil. Hnev lomcoval mojim telom a zabodával som do nej pohľad akoby bola mojim nepriateľom. Akoby ani nebola tým, čím všetkým pre mňa v skutočnosti bola. Neustúpil som. Nepustil som jej ruku dokonca ani len môj stisk nepoľavil. Stál som tam, chovajúc sa ako úplný úbožiak. Úbožiak, ktorý sa vyvršuje na tom najzraniteľnejšom stvorení. Mojej Rosie.

Jej predlaktie teraz zdobil odtlačok mojej ruky v podobe podliatiny. Už vtedy jej pokožka tmavla a jej oči sa plnili slzami. Nemohol som sa zbaviť obrazu, ktorý sa nezvratne zabáral do mojej mysle. Nikdy sa ho nezbavím. Spôsob, akým sa na mňa vtedy pozerala. Zabodával sa do môjho srdca ako nôž. Slzy stekali po jej tvári a ja som nebol ten, ktorý by jej pomohol. Strhol som ju a prinútil ju pozrieť sa na mňa. Videl som ako sa bojí.

Bála sa mňa...

Bolo mi to jedno. Sebeckosť a hnev ma úplne oslepili. Vybili mi oči a ja som nemohol vidieť ako trpí. Prečo mi nezdvihla ten telefón? Kde vlastne bola? A prečo? Otázky vírili v mojej hlave ale ja som nepočúval. Nechcel som počúvať čo vraví, vystrašil som ju a chcel som ju potrestať. Potrestať, že sa mi neozvala, že ma nechala čakať.

Nemal som právo...

Mal som právo sa o ňu báť. Nie som však tým, ktorému má hlásiť každý svoj krok. Vedel som, že nie som aj keď som si nič neprial viac ako byť presne takým človekom. Potreboval som to. Potreboval som vedieť o každom jej kroku, každom jej probléme, každom jej nádychu. Jej úsmev bol pre mňa dôležitejší ako kyslík, ktorý som dýchal. Ak by bolo treba, pre ňu by som aj zastavil vlak vlastným telom. Ak existuje na tomto svete niečo čo by chcela, podrezal by som si kľudne aj žily aby som jej to mohol vykrvácať.

Bol som blázon?

Možno som predsa len bol ale do nej. Ona to spravila. Jej krása mi opantala myseľ a prinútila ma byť na nej závislým. Spôsob akým rozpráva a premýšľa, núti ma to sa do nej zblázniť viac a viac. Dôvera s akou na mňa vždy hľadela mi každý deň dávala pocit, že aspoň pre ňu som hrdinom.

„Trevor!" lusknutie pred tvárou ma vytiahlo z hlbokých driemot. Neprítomne som hľadel do steny už zopár minút keď Jason práve zadusil ohorok z cigarety do popolníka. Pozrel som sa na neho a videl som ako mnou opovrhuje. Sám som od neho nečkal nič viac. Práve naopak, obdivoval som jeho rozvahu. Nič neurobil kým nič nevedel. Keby sa od neho Rosie vrátila čo i len so škrabancom, nič by som sa ho nepýtal. Nečkal by som na žiadne vysvetlenie, okamžite by som mu vrazil takú silnú ranu, že by mu popraskali všetky kosti v tele.

„Tak čo sa stalo?" spýtal sa a ponúkol mi cigaretu. Odmietol som. Napriek vypätosti, ktorá zalievala celé moje telo, toto nebola odpoveď. Nikotín nebolo to, čo moje telo potrebovalo. Ja som potreboval Rose. Potreboval som aby mi odpustila. Nijaký papierik naplnený tabakom mi nedokázal pomôcť. Jedine ak do hrobu.

Povzdychol som si a oprel sa lakťami o stôl. Rukami som si vošiel do vlasov. Nemohol som ani len zdvihnúť pohľad do jeho tváre. Akoby som sa mohol pozerať do očí, ktoré ma prebodávali skrz na skrz? Ešte aj v plnom práve. Zakaždým keď som žmurkol videl som modrinu, ktorá teraz zdobila jej ruku a pripravovalo ma to o zmysly. Mal som pocit, že z toho zošaliem.

„Som idiot Jason, chápeš to?" mrmlal som popod nos. Čakal som od neho priveľa, čakal som, že bude so mnou súcitiť, že azda pochopí moje chovanie. Ale to by som ho najskôr musel pochopiť ja sám. Dokážem sa ovládať, opakoval som si v duchu ale nemohol som tým slovám veriť keď dôkazy rozprávali iný príbeh.

„Tá modrina.." začal ale nedopovedal. Myšlienku nechal visieť v napätom tichu a ja som nebol schopný prehovoriť. Atmosféra zhustla ak aj trochu pochyboval teraz už si mohol byť istý, že to ja som príčinou toho, že je Rosiena ruka sfarbená do fialova.

„Nenávidí ma." akosi nevoľky moje ústa opustila tichá obava, ktorú som okamžite musel zapiť pohárom whiskey. Zdvihol som ruku a kývol na čašníčku. Len prikývla a tak som sa odvážil vzhliadnuť do Jasnovej tváre. Zadumaný pohľad upieral na pohár, ktorý si prevaľoval v ruke.

„Čo sa medzi vami stalo?" spýtal sa znovu. Zdvihol pohľad tak rýchlo aby som nestihol uhnúť. Chcel som sa pozerať do jeho očí a cítiť hanbu za to čo sa stalo. Za to, ako som si na Rosie dokazoval silu som si zaslúžil cítiť sa slabý a ponížený. Jasonov pohľad mi to dal jasne pocítiť.

„Pohádali sme sa." prehovoril som nakoniec a hanbil sa ďalej priznať kvôli čomu keďže aj on bol do toho zapletený. Nedokázal som ani len pretlačiť cez hrdlo to, čo ma tak nahnevalo. Jeho očí zabodávajúce sa do mojej strhanej tváre ma však nútili pokračovať: „Odišla zo školy nič nepovedala. Nezavolala mi dokonca ani nezdvihla keď som jej volal."

Otočil hlavu do boku a kopol do seba celý obsah pohára. Nemohol sa na mňa ani pozrieť, vedel som to. Opovrhoval mnou. Nastalo ticho a ani jeden z nás ho neprerušil ani len hlasnejším výdychom. Obklopovalo nás a zarývalo sa mi až pod nechty. Omínalo ma a napriek tomu som nespravil nič. Zase.

Čašníčka prišla a skôr ako položila pohár na stôl som jej ho vytrhol z ruky a vypil na ex. Páliaca tekutina zliezala dole mojim hrdlom a moja tvár sa zmraštila. Spýtala sa či má doniesť ďalší a ja prikyvujúc som držal pery zomknuté. Tento mi nesadol. Tekutina sa rozlievala v mojom žalúdku a páľava ma zožierala za živa. Natiahol som sa cez stôl po Colu, ktorá stála v strede stola. Pár dúškov a oheň v žalúdku bol zažehnaný. Jason neustále hľadiac z okna mi nevenoval jediný pohľad.

Vytiahol si cigaretu a zapálil. Potiahol a jeho ústa po chvíli opustil obláčik dymu. S povzdychom sa na mňa obrátil a prehovoril.

„Každý robí chyby." povedal jednoducho a ja krútiac hlavou som krčil čelo. Sám nebol o svojich slovách presvedčený napriek tomu ich vyslovil.

„Nie takéto chyby." odporoval som mu a vnútri sa modlil aby to predsa len bola pravda.

„Ušli ti nervy. Nepopieram, že si to prehnal a že si to pri nej budeš ešte dlho žehliť," zdvihol obočie a oprel sa dozadu. Cigaretu vložil medzi pery a krátkym vdýchnutím naplnil svoje pľúca dymom. Dym začal opúšťať jeho ústa spolu s ďalšími slovami: „Čas nevrátiš, jediné čo môžeš urobiť je prísľub, nie jej ani mne. Sám sebe, že nikdy v živote na ňu nepoložíš ruku."

Zostal som sedieť so zatajeným dychom a uvedomoval si pravdivosť jeho slov. Nikdy som si však nemyslel, že budem snáď niekedy schopný jej ublížiť. Ako som si mohol byť istý, že ani nabudúce nestratím rozvahu?

Mohol som len dúfať, že mi odpustí a že môj prísľub sa nestane vzduch pri ďalšom konflikte.

„Ak sa to zopakuje," prehovoril Mccann keď som vystupoval z auta pred domom. Strhol som k nemu pohľad a jeho oči akoby v tej chvíli stmavli. „tú ruku ti odstrelím."