Ochranca✔️

26. časť

„Mal by si odísť." šepla som zatvárajúc oči. Prikývol a pobozkal ma na čelo. Rýchlo sa odtiahol a sadol si na kraj postele. Natiahla som sa po pohár a osviežila svoje hrdlo pár poriadnými dúškami. Sedel opretý o kolená so zvesenou hlavou. Položila som dlaň na jeho plece.

„Nehnevám sa, nemám ti čo odpúšťať." povedala som pevným hlasom. Zdvihol ku mne tvár s nechápavým výrazom. Skôr ako stihol niečo povedať predbehla som ho: „Nie som tvoja žena. Nemám žiadne právo vravieť ti čo môžeš a čo nie. Som len tvoja kamarátka. Rešpektujem teba aj tvoje rozhodnutia, napriek tomu, že s nimi nesúhlasím."

Nič nepovedal, tak som obišla posteľ, položila pohár na stolík a ľahla si. Zakryla som odhalené telo perinou a zavrela oči. Snažila som sa nemyslieť. Vypnúť mozog ale zrazu keď som to chcela tak už to samozrejme nešlo. Cítila som ako sa zas vrtel. Perina sa zrazu podvihla a náhly závan chladu zvonku bol okamžite zadusený Jasonovým telom. Tentoraz už nebol zdržanlivý. Natlačil sa na môj chrbát a ruku prehodil cez moje telo. Dlaňou ma za brucho pritiahol bližšie k sebe aby si mohol hlavu položiť do priehlbinky na pleci.

„Čo to zase robíš?" zavrtela som sa načo jeho stisk ešte spevnel.

„Radšej buď na mňa do smrti nahnevaná ako mám byť len tvoj kamarát." šepol tak blízko môjho ucha, že sa oň perami skoro otieral. Už som skoro aj niečo povedala ale následnými slovami ma s konečnou platnosťou umlčal: „A radšej sa tu nevrť, lebo druhý krát sa už neovládnem. Dobrú noc, Rosemary."

Jason

„Nenúť ma vysloviť to, čo nechcem povedať." prehovoril po hodnej chvíli. Už pridlho mi ukazoval jedine široký chrbát a jediný pohyb, ktorý vykonával bolo prudké dvíhanie pliec pod váhou neskrotného dychu. Ovládal sa, vedel som napriek tomu som nemal náladu na tieto reči. Nechcel som sa rozprávať.

Bolela ma hlava a od rána som mal vyprahnuté ústa. Smäd bol tak otravný, akoby ho ani nešlo nijakým spôsobom ukojiť. Žalúdok som mal naruby napriek tomu, že som nepil veľa. Možno teplé raňajky by padli na úžitok. Keby ma nevytiahol skoro z postele v nekresťanskú hodinu, ktorú som v sobotu na hodinkách nevidel už pekne dlho. Deväť hodín ráno. Kto vstáva cez víkend tak skoro? Asi len Trevor.

„Neviem o čom hovoríš." predniesol som nezaujato zložený v kresle za stolom. Upevnil stisk na poháriku od wiskey. Deväť ráno a on už popíja. Aj takýto vplyv môže mať na človeka prepracovanosť. Vedel som, že je prepracovaný, len on sám by si nikdy nepriznal, že si na svoje plecia toho nabral priveľa. Preceňoval sa, staval vždy privysoké ciele.

Vytiahol som cigarety z vrecka mikiny, ktorú som si stihol cez seba prehodiť. Zapaľovač som najskôr urputne hľadal po vreckách až potom som si spomenul, že vždy keď som opitý, vložím ho do balíčka aby som ho nestratil. Otvorením škatuľky som sa len utvrdil v mojom predpoklade. Vložil som cigaretu medzi pery a pripálil si.

„Vieš, veľmi dobre o čom hovorím." zavrčal pomedzi pery otrávene.

Povzdychol som a vtiahol dym do pľúc. Podržal som ho vnútri krátku dobu než som ho prepustil zo zajatia pier. Nikotín naplnil moje telo úľavou, len horkosť zostávajúca mi na jazyku nelahodila vyschnutému hrdlu. Bez tak som neprestával a pokojne fajčil ďalej.

„Trevor, veľmi dobre vieš, že sa nič nestalo tak o čo ti ide?" trpkosť s akou som rozprával mu musela dať jasne najavo, že sa nechcem rozprávať. A už vôbec nie o tomto. Považoval som to za zbytočné a otravné.

„Ide mi o to, že..." odmlčal sa a sťažka vydýchol. Zaprel sa rukou o rám okna a odpil si z pohárika. Zvažoval slová a ja tiež. Nechcel som aby sa táto debata skončila hádkou. Hlavne keď bol mojim jediným kamarátom v poslednej dobe.