Ochranca✔️

40. časť

Rosie

Auto zastavilo po hodnej chvíli. Rádio hralo ešte zopár sekúnd po zhasnutí motora ale priestor razom naplnilo len hrobové ticho. Počula som len jeho dych ako opatrne dopadal na povrch palubovej dosky. Obaja sme uvažovali čo povedať. Azda by sa patrilo stratiť aspoň jedno slovo keď za nekonečnú hodinu sa k tomu nemal ani jeden z nás.

Bola som však odhodlaná v mlčaní zotrvať. Predsa len, mala som právo byť nahnevaná a preto to mal byť on kto by mal začať a ospravedlniť sa. Ticho priam rezalo uši a čo chvíľa som bola nervóznejšia a nervóznejšia. Dlane sa mi začali potiť ako bolo nemilým zvykom a už zaužívaný reflex žmoliť okraj svetra na seba nenechal dlho čakať.

Vyzeral uvoľnene. Ponorený ako do operadla sedadla, tak aj do svojich myšlienok, ktoré sa rozhodol ešte hodnú chvíľu predo mnou skrývať. Akoby zvažoval čo by bolo správne povedať. Teda v to som aspoň dúfala, že vôbec niečo povedať chce. Že sa azda dočkám vytúženého vysvetlenia.

Nával radosti ma prešiel po pár sekundách v jeho objatí a stratil sa rýchlejšie než jarný sneh. Zostali sme hľadieť na seba v kuchyni, v úplnom tichu. Emócie lomcovali mojim telom a napriek tomu, že krivda a hnev mali navrch nad všetkými ostatnými nemohla som premôcť akúsi potrebu uroniť zopár sĺz radosti z jeho návratu. Držala som sa však a vedela, že kým neprehovorím, nevypadne ani jediná.

A tak som mlčala. Celý čas u nás doma a celou cestou v aute nevediac, kam vôbec ideme. Moja dôvera v neho, aj keď otrasená, nestratila na intenzite a preto ma ani na zlomok sekundy nenapadlo, že by sa malo niečo zlé stať. Alebo, že by mi niečo iné okrem hádky malo hroziť.

V jednej chvíli som mala chuť kričať tak nahlas, že by ma ani nespoznal. Vravel by si čo som to s ňou urobil a prečo sa správa tak agresívne. Kde sa v nej vzala všetka tá asertivita a priebojnosť. Na druhej strane som si priveľmi uvedomovala, že to nie je možnosť pre človeka ako som ja. Pre človeka, ktorý skoro nikdy nezdvihol na iného hlas aj keď som bola neviem ako vytočená.

Trhavo som sa nadýchla. Až ma zaboleli pľúca keďže doteraz som si dopriala len krátke, nesmelé nádychy. Akoby som sa pred ním snažila ukryť, aj keď v aute sa to blížilo k nemožnému. Jeho mlčanie ma privádzalo do šialenstva.

Jeho dlaň pristála na mojom ramene a nevoľky som trhla hlavou smerom k nemu. Naše pohľady sa nezvratne preplietli a uzamknutá v jeho tmavým, orieškových očiach som zatajila dych. Pootvoril ústa akoby sa už chystal čosi vysloviť ale následne ich zomkol do tenkej linky a nechal napätie medzi nami ešte väčšmi zhustnúť.

S povzdychom som pokrútila hlavou. Vytrhla som sa z moci jeho pohľadu snáď po prvý krát vo svojom živote a nechápala odvahe, ktorá náhle prepadla moje telo. Prudko som stlačila chladný kov a vyrazila z dverí. Zoskočila z vysokého auta a pritiahla kabát bližšie k telu. Ráznou chôdzou som vykročila nevedno kam. Hlavne ďaleko od neho. Človeka, ktorý pre mňa nepredstavoval žiadnu istotu jedine tak zmätok. A toho som už mala tak akurát dosť.

„Nechceš vedieť prečo sme tu?" ozval sa za mnou po prvý krát jeho hlas po tak dlhej dobe, že som ani neverila, že ho ešte niekedy budem počuť. Zastavila som ale neobrátila k nemu tvár. Ukazujúc mu chrbát som ruky pritiahla bližšie k telu dúfajúc, že sa azda v kabáte vyparím a objavím naspäť vo svojej izbe.

Ťažko, trhavo som vydýchla a viečka prudko privrela. Cítila som ako sa mi oči plnia slzami pri pomyslení, že je tak blízko a zároveň tak ďaleko. Život vie hrať naozaj zbesilé hry a mala som pocit, že posledné mesiace som ako na horskej dráhe a vlastne ani nemám poňatie kam idem.