2. časť

668 29 0
                                    

           

Mohla som si sadnúť inde. Rozpačito som sa rozhliadla po triede a videla som voľné miesto vedľa plavovlasého dievčaťa v druhej lavici. Rozhodla som sa však sadnúť si vedľa Seana. Vedela som, že on je presne ten typ človeka ktorý sa doslova živý slabosťou a strachom ostatných. Nechcela som mu dať dôvod aby som sa stala ďalšou z jeho obetí.

Nebolo pochýb, že celé toto spôsobil nevedomky Trevor. Vytvoril okolo mňa akúsi auru tajomna jeho nadmernou protekciou. Ľudia by si ani nevšimli, že som tu keby nevyskakoval po strop v momente ako na mňa niekto prehovoril. S Trevorom to bolo niekedy ťažké. Všetko to robil pre mňa a ja som si to vážila viac ako čokoľvek iné. Bohužiaľ jeho ochranárske správanie prinášalo aj radu nevýhod.

Ľudia sú už raz takí. Priťahuje ich to čo nepoznajú alebo to čo nemôžu mať. Nikdy som sa nesnažila byť niečo nedosiahnuteľné. Dalo sa vo mne čítať ako v otvorenej knihe. Moja tvár, moje reakcie a správanie boli vždy predvídateľné a ľahko rozpoznateľné.

Vďaka Trevorovi sa však okolo mňa vznášal akýsi oblak nepoznaného. Vedela som, že sa ešte nepremlčal ten cirkus z minulého pondelka. Zakaždým, keď sa na mňa niekto pozrel mal v sebe pohľad hádankára. Nikto poriadne nevedel o čo išlo. To samozrejme nepridalo môjmu pokusu bez povšimnutia zapadnúť. Keď nie sú žiadne fakty, nastupuje ľudská fantázia a to je vždy horšie ako samotná pravda.

Vlastne som nebola ničím zaujímavá ani výstredná. Priemerné dievča ako každé iné. Nevynikala som počtom priateľov, priemerom v škole ani len výzorom. Blond vlasy po lopatky, malý nos a celkom nízky vzrast. Azda len oči som mala trochu guľatejšie a pery o trochu plnšie. Rada som sledovala aktuálne trendy ale nikdy som sa ich striktne nedržala a vo väčšine som sa s nimi ani nestotožnila. Jednoducho jednoduchá.

V dnešnej dobe je ťažké vyniknúť. Vytŕčať z radu a byť iný. Zaujať.

„Ako dlho sa Trevorom poznáte?" prehovoril Sean keď som si v tichosti sadla vedľa neho. Celým telom bol otočený ku mne. Nebudem klamať. Bolo mi to nepríjemné. Nerada sa ocitám tak blízko nikomu inému, mám rada svoj priestor. Jeho teplý dych dopadal priamo na moju tvár. Páchli mu z úst cigarety a jeho zuby boli nepríjemne zažltnuté. Azda to jediné by som jeho vzhľadu vytkla.

„Ani neviem, poznáme sa veľa rokov." odpovedala som trochu nezáživne. Nazdávala som sa, že keď sa dozvie všetko čo chce, dá pokoj. Napriek tomu som sa nechcela stať nijakým prostredníkom pre nové klebety a ak sa mi prihovoril v nádeji, že mu vyzradím niečo z Trevorovho súkromia bol na omyle.

„Zaujímavé. Nikdy sa o tebe nezmienil." prehovoril stratený v úvahách. Neustále ma skenoval s privretými očami. Azda sa snažil nájsť na mojej tvári niečo výnimočné. Niečo čo Trevor vidí a on nie. Na jeho poznámku som nemala odpoveď tak som len pokrčila plecami.

Neprekvapilo ma čo povedal. Trevor nehovoril o svojom súkromí bárs komu na počkanie. Sama dobre viem aké je ťažké získať si jeho dôveru a priazeň. Ja som patrila našťastie do jeho najužšieho kruhu ľudí ako aj on do môjho. Vlastne ja som nemala žiadny kruh. Bola som iba ja a Trevor. V Trevorovom živote bolo veľa ľudí. Ľudia z hokeja, zo školy, z rôznych záujmových krúžkov a v neposlednej rade bol veľmi atraktívny. Mal veľa priateliek ale s ani jednou z nich to nebolo vážne. On je pán zaneprázdnený, ktorému sa na schôdzku treba hlásiť pomaly týždeň dopredu. Na vzťahy on nemá čas. Aspoň tak to vždy vravieva.

Po niekoľko minútovej odmlke sa znovu prihlásil o slovo. Snažil sa so mnou zhovárať, bohužiaľ ja som človek, ktorý dá viac na prvý dojem než na čokoľvek iné preto som sa od začiatku tohto rozhovoru cítila nepríjemne a chovala k nemu apatiu.

Po skončení hodiny som si zbalila veci a pripravená na odchod som sa postavila. Asi sekundu som uvažovala či sa mám pozdraviť ale túto myšlienku som hneď zavrhla. Hneď ako som sa otočila sa okolo môjho zápästia obmotala jeho dlaň. Nechápavo som sa otočila a zahľadela sa do jeho prenikavých modrých očí.

„Ako sa voláš?" spýtal sa so zaujatým pohľadom. Zdráhala som sa odpovede. Nechcela som aby sa tento človek začal na mňa vypytovať. Bola som si istá, že je to presne ten typ. Zároveň som ani nechcela byť jeho hádankou a tak som sa rozhodla odpovedať. Je predsa milión iných ľudí s rovnakým krstným menom ako mám ja.

„Som Rosie." nesmelo som sa usmiala a vytiahla svoju ruku z jeho zovretia.

„Rosie." poťažkal si moje meno v ústach a zamyslene našpúlil pery. Len som prikývla a dala som sa na odchod. Trevor už určite celý nervózny čaká na parkovisku. Neznáša čakanie.

Prechádzala som chodbami so sklopenou hlavou až som sa konečne dostala k východu. Stála som na vrcholku schodov a snažila sa spomenúť kde sme ráno parkovali. Premeriavala som celé parkovisko očami ako skener. Auto je veľké a čierne, ťažko ho prehliadnuť. Dnes som však naň akosi nemohla natrafiť.

Napriek tomu, že milujem slnko, dnes sa nepríjemne odrážalo od mokrej zeme a udieralo do očí. Po krátkom žmúrení som si radšej priložila ruku na čelo nech vidím aspoň niečo. Po minúte či dvoch som sa aj tak rozhodla radšej Trevorovi zavolať.

„Čo sa deje?" zdvihol hneď v pozore.

„Kde si? Nikde ťa nevidím." posťažovala som si a sklopila pohľad. Oči ma od odrážajúceho sa slnka začali nepríjemne páliť.

„Zlatko niečo mám ale neboj sa zariadil som to." predniesol. Nechápavo som zmraštila tvár.

„Čo si zariadil?"

„Tvoj odvoz predsa." povzdychla som si a dala sa do kroku.

„Trevor nemal si. Pôjdem radšej pešo ako niekoho otravovať. Povedz nech nechodí." snažila som sa ho odhovoriť. Dúfala som, že pochopí moju skrytú obavu ísť s niekým cudzím v aute. Hlavne po tom čo som spoznala hŕstku jeho kamarátov. Odpoveďou mi bol len jeho smiech.

„Upokoj sa Rosie. Budeš rada uvidíš." po tomto som sa začala obávať ešte viac. Radšej som pridala do kroku a sklonila hlavu nech si ma dotyčný nevšimne. Vytratím sa odtiaľto skôr než príde a pôjdem peši.

„Už tam ani nie som. Idem domov." povedala som a položila nech sa môžem zorientovať na mape. Mesto mi nie je cudzie ale istota je istota. Nechcem riskovať, že tu niekde poblúdim. Hádam by bolo najrozumnejšie ísť najprv autobusom aby som si cestu utvrdila. Nuž, nebola som v pozícií aby som si mohla vyberať.

Blížila som sa k okraju pozemku školy a v momente ako som zabočila prudko doprava sa okolo môjho pásu obmotali ruky. Zhíkla som od ľaku a snažila som sa vytrhnúť alebo aspoň otočiť. Mužské ruky však konali rýchlejšie ako ja a prv než som sa stihla spamätať som stála nohami na zemi. Silné dlane obopínali moje plecia a ja som vytreštené oči upriamila pred sebe.

Onemela som. Neschopná jediného pohybu. Nemohla som uveriť obrazu, ktorý som práve videla pred sebou. Bol to naozaj on? Ostarel.

„Pane bože." vyšlo zo mňa jachtavo. Okrúhle, výrazné, hnedé oči zasadené do ostrej tváre. Tvrdé rysy a plné, rúžové pery. Bol vyšší azda aj mohutnejší ako pred rokmi keď sme sa videli naposledy. Moje oči sa pomaly ale isto plnili slzami a ja som sa musela presvedčiť, že je naozaj tu a že toto sa mi len nesníva.

Nič nepovedal napriek tomu som vedela, že je rovnako šťastný a v šoku, že ma vidí ako ja. Premeriaval si ma ako by ma videl po prvý krát. Jeho oči blúdili po mojej tvári aj mojom tele. Natiahla som k nemu ruku a schovala jeho líce do mojej dlane.

„Jason." hlesla som ešte stále neveriac, že je to naozaj on. Naozaj ten istý, ktorého som poznala tak dávno.

„Rosie." šepol a jeho ruky sa obmotali okolo môjho pása. Hodila som sa mu okolo krku a ďalej som už nemohla brániť slzám, ktoré sa drali z mojich očí. Silno som ho stlačila rozhodnutá, už nikdy ho nenechať odísť.

Ochranca✔️Where stories live. Discover now