Ochranca✔️

29. časť

„Takže Rose," začal a prevŕtal ma svojimi tmavými očami ponad stôl. Jeho intenzívny pohľad ma znervóznil a tak som sa začala ošívať na stoličke. Malá kaviareň ponúkala súkromie a isté pohodlie, útulnosť. „prisťahovala si sa sem len nedávno, však?"

Prikývla som a ešte vždy skrehnuté ruky som priložila na šálku kávy predo mnou. Uprela som pohľad na nekľudnú hladinu kávy, ktorá sa triasla pod mojimi studenými rukami. Mlčala som, nebolo viac čo dodať.

„Bývaš s rodičmi?" pokračoval. Zdvihla som k nemu tvár a premerala som si ho. Naozaj sa nezdalo, že by sa snažil naschvál zabŕdať. V jeho tvári bola číra zvedavosť a ničím nefalšovaný záujem.

„Bývam s Trevorom." odpovedala som vyhýbavo a on prikývol.

„Takže šťastný pár?" uškrnul sa.

„Nie," usmiala som sa a znovu sa zahľadela na kávu. „je to komplikovanejšie."

„Chápem." obrátil svoju pozornosť na šálku a premiešal hnedú tekutinu predtým ako sa napil. „Nerada o sebe rozprávaš alebo si taký tajnostkár?"

Zasmiala som sa a hneď som sa ohradila: „Nie som tajnostkár."

„Tak v čom to je?" vyzvedal. Bože aký bol on zvedavý!

„Nerada rozprávam o sebe, cítim sa ako na výsluchu." priznala som a upriamila na neho tvár červenú od rozpakov. „Povedz mi radšej o sebe."

„Nuž tak to máš asi šťastie na spoločníka." zaškeril sa a jamky v jeho lícach donútili aj mňa k malému úsmevu. „Ja o sebe rozprávam rád."

„Máš súrodencov?" spýtala som sa usrkujúc si z kávy.

„Joj, keby jedného." zasmial sa a oprel do stoličky. „Mám troch bratov a dve sestry."

„Wau, to je obrovská rodina, to je krásne. Musíte mať veselé Vianoce."

„Ani mi nehovor, deti a všade krik, na hlavu." zasmial sa a nastalo ticho. Premeriaval si ma, cítila som jeho pohľad zabodnutý v mojej tvári. Necítila som sa však nepríjemne, vzbudil vo mne zvedavosť. Hľadela som na neho rovnako uprene a azda aj rovnako zvedavo. Spravil si na stoličke pohodlie a miešal kávu voľnou rukou napriek tomu zo mňa nespustil oči.

„Študuješ?" preťala som ticho a odpila si z kávy, ktorá medzičasom vychladla na normálnu teplotu takže som sa vyhla popálenému jazyku. Uškrnul sa a zahľadel do okna.

„Vyzerám tak mlado?" odpovedal mi otázkou ale s neutíchajúcim úsmevom usadeným na perách. Červeň sa mi okamžite vohnala do líc a tak som radšej sklopila pohľad do stola zvierajúc kávu. „Neštudujem. Skončil som už pred pár rokmi."

„Ja som na strednej, v poslednom ročníku." prehodila som aby som ho neustále len nebombardovala otázkami.

„Predpokladám, že ste s Trevorom na rovnakej škole." poznamenal a ja som prikývla.

„Poznáte sa?" spýtala som sa s neskrývaným záujmom. Azda aj rýchlosť s akou som na neho otázku vychrlila mu mohla napovedať, že ma zaujal poznámkou o Trevorovi. Naozaj by ma zaujímalo, kde sa zrovna títo dvaja zoznámili. Nieže by to bolo divné, Trevor má veľa priateľov a podľa Davidovho vystupovania by som si tipla, že sa poznajú z práce.

Skôr ako stihol odpovedať ho prerušilo vyzváňanie môjho telefónu. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a on mávol rukou na znak nech si to pokojne vezmem. Pri pohľade na meno na obrazovke som prevrátila očami, napriek tomu som hovor prijala.