Ochranca✔️

32. časť

Rosie

Slnečné lúče sa nežne dotkli mojej tváre cez tenkú látku hotelových závesov. Pomaly som otvorila oči a poobzerala sa okolo seba. Cudzie prostredie ma najskôr rozrušilo až po pár sekundách som si uvedomila kde som a prečo. Obrátila som sa na druhú stranu keď som narazila na Jasonove telo. Pomrvil sa a pomaly otvoril oči.

„Dobré ráno." zachrapčal a znovu zavrel oči.

„Dobré ráno." odpovedala som skoro šeptom a posadila sa na kraji postele. Ponaťahovala som si svaly a ešte vždy oblečená v župane som si nazula topánky a vydala sa von zo spálne. Usadila som sa v priestore, ktorý slúžil ako jedáleň, obývačka a chodba v jednom a zavolala dole na recepciu objednávajúc raňajky.

Kolená som na sedačke pritiahla k hrudi a zahliadla na stolíku svoj telefón položený priamo vedľa Jasonovho. Ani by mi nenapadlo hrabať sa mu v telefóne ale pípnutie esemesky akosi mimovoľne ceklo mojou hlavou. Bola od Trevora. Naklonila som sa nad telefón a hoci som nemala, esemesku som si prečítala.

Kde ste? Zabijem ťa. –T

Zamračila som sa a zobrala do rúk svoj telefón. Už po prvom stlačení power button som zistila, že je pondelok a že som už dávno mala byť v škole. Povzdychla som si a prešla dlaňou po čele. V hlave mi nepríjemne brnelo a po viac ako desať hodinovom spánkom niet divu, že som sa cítila ešte viac grogy. Rozhodla som sa nečítať tridsať Trevorových správ a rovno odpísať jednu univerzálnu.

Prestaň šalieť akoby si bol môj otec. Som v poriadku ak ťa to upokojí. Ži aj svoj život. Ľúbim ťa. –R

Stlačila som odoslať a správu ešte raz prebehla očami. Okienko so správami som vypla skôr ako by mi stihol odpísať. Chvíľu som ešte sedela hľadiac z okna a akosi mimovoľne som si spomenula na moju včerajšiu konverzáciu s Davidom.

Nikdy predtým by som sa nezamyslela nad tým, ako môže Trevor vnímať spôsob akým s ním komunikujem. Mohol si aj moju správu vysvetliť úplne inak ako som ju myslela? Nebolo by to prvý krát čo som niečo také napísala či povedala. Bolo práve takéto správanie to, ktoré prekračovalo pomyselnú hranicu priateľstva o ktorej David vravel?

Často volím slová možno nepremyslene a aj konám možno prehnane. Ľudia si často myslia, že s Trevorom tvoríme pár. Niečo v spôsobe akým vystupujeme, ako pôsobíme, ako sa správame asi je. Možno niečo divné. Že ma objíma a drží okolo pliec. Neustále ma podporuje a bozká do vlasov. Vždy je tu pre mňa a správa sa milo, pozorne.

Možnože to nie sú prejavy priateľstva a možnože nikdy neboli...

...a možno vždy boli a David len nechápe to, o čom rozpráva.

Niečo ma však zaujalo na myšlienke, že si to myslia úplne všetci a ja jediná nie. Predsa len ak je jeden človek v dave s iným názorom, treba sa zamyslieť či je naozaj správny. Ako by som to však mohla zistiť?

„Čo robíš?" ozvalo sa spoza mňa a v mojej hlave náhle skrsol plán. Jason vynárajúci sa z dverí mi vnukol myšlienku, že možno najjednoduchšie riešenie bolo celý čas predo mnou a bol ním práve on. Rýchlo som odvrátila však tvár naspäť do okna.

„Mohol by si sa obliecť?" prehovorila som ticho odvracajúc od neho tvár. Aj tak som mohla jasne počuť jeho tlmený smiech. Ľahkovážne sa zvalil do kresla vedľa a nohy vyložil na stolík. Spravil si pohodlie a ruky položil na operadlo.

„Vadí ti to snáď?" uškrnul sa zakláňajúc hlavu o operadlo. Znovu zavrel oči a s rukami založenými, vyčkával čo poviem. Bola som v rozpakoch nedokázala som sa sústrediť a zo sileného vykrúcania hlavy do okna ma rozbolel krk.