15. časť

408 18 0
                                    

Sedela som v kresle a so zatvorenými očami uvažovala. Uvažovala som nad svojim životom a ako sa zmenil za posledný mesiac s príchodom do hlavného mesta.

Snažila som sa vo svojej hlave pospájať mapu udalostí a vytvoriť zreteľný príbeh, ktorý by dával zmysel. Ktorý by vniesol aspoň trochu svetla. Poznala som malé útržky informácií a sama som si nechcela pripustiť, že si s Trevorom už nie sme taký blízky. Hľadala som v pamäti každú maličkosť, ktorá by mi mohla napovedať, priblížiť ma k vylúšteniu záhady.

Nikdy som neverila, že by som stretla niekoho kto je väčší nervák ako Trevor. Niekto tak výbušný ako on hádam ani nejestvoval a niekto ešte výbušnejší? Nonsens. Napriek tomu som si nemohla pomôcť. Modrina na mojom predlaktí a jeho dnešný výstup. Nehovoriac o tom, že podobný predviedol nedávno, keď si domov doniesol Mayu.

Výbuchy hnevu sa stali jeho každodenným chlebom a musela som priznať, že vykazoval príznaky človeka trpiaceho bipolárnou poruchou. Náhle zmeny nálad z extrému do extrému, chvíľu je milý a náhle ho dožerie úplná hlúposť. Privedie ho do nepríčetnosti akoby ho opúšťala myseľ a zdravý rozum v tej chvíli nahradil hnev.

Viac pije. Už minule som z neho cítila alkohol keď za mnou napochodoval s ospravedlnením a ani to nebolo prvý krát. Zopár krát som ho už prichytila ako stojí na terase a popíja. Uvažovala som nad tým ale neprikladala som tomu veľký význam. Mal rád whiskey, nie kvôli pocitu opitosti len pre tú chuť. Marilo sa mi, že aj na našom malom výlete do krčmy v stredu si namiesto pár posledných pív doprial pol deci.

„Tak a sme hotové, môžete otvoriť oči." vyrušil ma tenký hlas z úvah a ja som tak spravila. Vzhliadla som do zrkadla a usmiala sa. Prehliadla som si svoju tvár a dôsledne prezerala každý jej milimeter. Ľahký makeup splynul s mojou pokožkou a skoro by som ani nepovedala, že nijaký mám keby ma neťažil na tvári. Jemná linka zvýraznená strieborným tieňom a ladiaci červený rúž nanesený na perách. Všetko bolo veľmi decentné akurát obočie sa mi zdalo k mojim blond vlasom tmavé, nepovedala som však nič. Ešte aby som sa sťažovala.

Obrátila som sa na mladú slečnu a vyslala jej smerom vďačný pohľad. Bola asistentkou Trevorovej mamy a nebyť jej šikovných rúk, sama by som určite nič nevytvorila. Niečo také ako spravila ona by som ani len nevysnívala napriek tomu, že by to iste nevyzeralo komplikovane pre niekoho, kto s tým prichádza do každodenného styku. Boli sme hotové do pätnástich minút začo som bola veľmi vďačná keďže som pred odchodom potrebovala ešte zopár minút pre seba.

Osamela som a opatrne si začala obliekať biele šaty do polovice stehien. Striehla som na každý pohyb aby som náhodou nič nepokazila na tom čo vytvorila. Šaty neboli moc priliehavé, boli tak akurát. Neukázali nič viac ako mali a dlhý rukáv im dodával istú eleganciu. Výstrih mi siahal len pár milimetrov pod kľúčnu kosť takže titul dračice večera som s touto voľbou iste prenechala iným dámam.

Posadila som sa do kresla pri okne a s vyloženými nohami upriamila svoj zrak do záhrady. Na okolie pomaly sadala jeseň a napriek prítmiu, jasne hralo pestrými farbami. Vietor nežne láskal stromy sfarbené do zlata až hneda a hral sa s listami popadanými na zemi. Po daždi ktorý udrel minulú noc už nebolo ani stopy aj keď vo vzduchu sa ešte vždy vznášala jeho vôňa. Vôňu dažďa som milovala. Zabalená pokojne aj v dvoch perinách, vždy keď pršalo, musela som mať otvorené okno.

„Rosie?" obzrela som sa a zbadal Trevora ako s otázkou v očiach nazerá do izby. V odpovedi ma predbehol zatvorením dverí. Priložil ich k zárubni veľmi nežne, akoby rešpektoval pokoj a ticho v mojej izbe. Prešiel ku mne a klesol na zem na kolená aby sme mali tváre v jednej úrovni.

Natiahol ruku a zovrel moju dlaň v tej jeho. Sledoval naše prepletené prsty a ani raz nezdvihol pohľad napriek tomu, že ja som ho tým svojím doslova prepaľovala.

„Vieš, že mi môžeš povedať všetko Trevor." chcela som aby to vedel. Potrebovala som to vysloviť aby som sa uistila, že si ešte stále pamätá to, čo mu malo byť jasné.

„Prepáč." povedal len a konečne sa na mňa pozrel. „Viem, že sa správam ako debil ale.."

„Ale čo?" naliehala som odrazu a nechápala kde sa to vo mne vôbec berie. Jeho oči sa ponárali do tých mojich a ja som cítila teraz viac ako inokedy, že sa mu potrebujem znovu priblížiť. Táto diaľka ma zabíjala.

„Sú veci o ktorých nemôžem hovoriť." povzdychol a obrátil na mňa tvár skrivenú ľútosťou. „Aspoň nie teraz."

Bolesť prebehla celým mojim telom a zovrela moje srdce do pomyselného zveráka. Stlačila som pery do tenkej linky a premeriavala si ho. Zvádzala som sama so sebou súboj a uvažovala nad tým, čo by bolo v tejto chvíli správne povedať. Skúmala som jeho tvár jeho stlačené obočie a zomknuté pery, ktoré mi povedali tak málo až som cítila fyzický tlak na hrudi. Zabíjalo ma, že sa dôvera medzi nami vyparila ako mávnutím zázračného prútika.

Najväčšmi ma škrela otázka, ktorá mi už pred tým prebehla cez myseľ. Kedy sa to stalo?

Kedy sa stal z Trevora tento napätý tajnostkár pripomínajúci uzlíček nervov? Kedy sa z neho stal bipolár? Mojim telom sa šírili rôzne emócie a ja som nevedela, ktorú z nich mám nechať vyhrať nad inými. Sužoval ma aj hnev. Hnev na Trevora, že sa so mnou nerozpráva, že mi veci zatajuje. Hnevala som sa aj na Jasona pretože on robil presne to isté. Miatli ma, správali sa ku mne zvláštne akoby okrem bojov tu vonku zvádzali aj akýsi súkromný vo svojom vnútri.

Nemala som viac náladu niekde ísť. Možno som aj ja pochytila trochu z Trevororvých manierov a náhly pokles mojej nálady vyformoval kyslú grimasu. Vymanila som svoju ruku z jeho zovretia a postavila sa na nohy. Prešla som k oknu a opierajúc sa o parapet som sa znovu uprela do záhrady.

Sľúbili sme si, že my budeme iný. My nebudeme ako naši rodičia, nebudeme ako ľudia v politike, ktorí si neustále medzi sebou klamú do tvári. Vyrastali sme vo svete klamstiev z ktorého nebolo úniku napriek tomu, že sme sa nikdy neprosili byť jeho súčasťou. Vyzeralo to však, že sme pre takýto svet predurčený vo svete v ktorom sme sa narodili, prežijeme celý život a nakoniec aj zomrieme.

Pocítila som jeho dotyk na mojich pleciach. Opatrný, teplý dych dopadajúci na moje lopatky. Počula som tlkot jeho srdca zatiaľ čo moje som cítila až kdesi v hrdle nevedela som však, či od zlosti alebo smútku.

„Pomôžem Jasonovi s jednou záležitosťou a všetko bude zas normálne." prehovoril po tichu a moje ústa nevoľky opustil krátky, ironický smiech. Úškrn usadený na mojej bol sprevádzaný nesúhlasným krútením hlavou.

„Prečo ma neprekvapuje, že ste v tom spolu." prehodila som a on mlčal.

Mala som to hneď vedieť a nechápala som, ako som mohla byť taká naivná. Oni dvaja boli vražednou kombináciou a ako náhle bol v problémoch jeden, zákonite musel byť aj druhý. Hlúpe teliatka, ktoré slepo nasledovali jeden druhého do každého problému. Čo vymysleli tento krát som radšej ani nechcela vedieť.

Bolo možné, že Trevororvé správanie prehliadam už niekoľko mesiacov? Je možné, že klamali v tom, že sa nestretávajú?

Náhle podozrenia pretkávali moju myseľ a až s týmto precitnutím sa zrazu pomaly ale isto začalo rozsvecovať v mojej mysli tisíc malých žiaroviek. Jason sa zjavil od nikadiaľ, plný tajomstiev po piatich rokoch a zrazu má Trevor tajné záležitosti s ktorými sa mi nemôže zdôveriť. Aké prosté.

„V ničom nie sme..."

„Kto v ničom nie je?" strhla som sa k dverám za hrubým mužským hlasom, ktorý k nám doľahol od dverí. Jasonova usmiata tvár ani len nesedela k obrovskému telu na ktoré bola pripevnená.

„Dám si na vás pozor."

Ochranca✔️Where stories live. Discover now