27. časť

295 24 1
                                    

Rosie

Počula som ich tlmenú hádku a následne buchnutie dverí na mojej izbe ako odchádzali. Zobudili ma, napriek tomu som to na sebe nedala znať a ani neviem prečo som sa radšej tvárila, že spím. Nechcela som im ešte pár minút aby som si bola istá, že sú preč a posadila sa. Ponaťahovala si svaly a vyliezla z postele.

Opláchla som si tvár studenou vodou. Oči som mala červené, olemované rozmazanou špirálou. Pod nimi nie až tak tmavé kruhy akoby som možno čakala. Zmyla som zo seba zvyšky makeupu a vlasy v rýchlosti prečesala. Vypla som ich do vysokého drdolu a razom moja tvár vyzerala menej strhane.

Na druhej strane, cítila som sa stále pod psa. Nebolel ma žalúdok ani mi nebolo nijak zvlášť zle. Ešte aby aj bolo keď som včera vyvrátila celý obsah žalúdka. Zdalo sa však, že hlava mi od tlaku snáď exploduje. Umyla som si zuby nech sa môžem čím skôr ísť najesť.

Zišla som dole schodmi a prešla priamo do kuchyne. Nabrala som si pohár vody a vytiahla dva aspiríny. Vložila som ich do úst a zapila poriadnym dúškom vody. Nezostávalo nič iné, len sedieť a čakať na úľavu, ktorú mala tabletka priniesť.

Opierajúc sa o linku som krútila pohárom v snahe spraviť v ňom malý vír. Po chvíli sa mi to podarilo ale prestalo ma to baviť. Nechcelo sa mi robiť raňajky ale bola som hladná, že by som zjedla aj koňa. Nezostávalo nič len niečo objednať.

Nevedela som čo jedáva Jason ale zato som presne vedela čo objednať Trevorovi a sebe. Prešla som k telefónu na linke a vytočila číslo donáškovej služby. Rozhodla som sa, že objednať viac je predsa vždy lepšia možnosť ako menej a tak som nakúpila neprimerané množstvo jedla. Aspoň som však mohla mať istotu, že sa všetci do sýta najeme.

Zvalila som sa na gauč a čakala. Po pol hodine som počula zvonček a bola by som aj zabudla, že som niečo objednávala. Lenivo som prinútila telo k pohybu a zázrakom sa dostala na nohy. Prešla som k dverám a otvorila.

„Dobré ráno, môžete to položiť tam na stôl?" pozdravila som milo a ukázala na miesto, ktoré som mala na mysli. Ustúpila som od dverí aby mohol vojsť a dodala: „Iba si zbehnem po peňaženku."

Zatiaľ čo som brala schody po dvoch mladý chlapík sa vydal na cestu ku stolu kde zložil všetky škatule. Našťastie hľadanie mi nezabralo tak veľa času ako obvykle a tak som do piatich minút už zatvárala dvere za poslíčkom, ktorý spokojný odchádzal. Nehorázna suma, ale zúfalé situácie prahnú po zúfalých riešeniach.

Spravila som si kávu a pustila sa do jedla. Dúfam, že im to nevychladne kým sa...

...rachot dverí prehlušil moje myšlienky a od ľaku som skoro spadla zo stoličky. Namosúrený dupot sa ozýval celým domom a keď som sa obrátila, zahliadla som Jasona s plameňom v očiach. Jeho ťažké kroky dopadajúce na schody robili taký hluk, že ma znovu trochu rozbolela hlava. Mračil sa na dlážku a možno si ani nevšimol, že tu sedím. Bez slova okolo mňa prešiel a zvalil sa na gauč.

„Nie si hladný?" spýtala som sa ticho jeho smerom aby som mu naznačila svoju prítomnosť. Pery som mala zomknuté do tenkej linky a nechápajúc o čo ide, som čakala na jeho odpoveď.

On však mlčal. Iba sedel a hľadel pre seba. Široký hrudník sa nepravidelne dvíhal pod ťarchou jeho dychu. Dokázala som si predstaviť ako jeho srdce splašene bilo a myšlienky sa prerývali jedna cez druhú. Možno sa snažil len upokojiť aby nepovedal niečo, čo by neskôr ľutoval.

Bol napätý. Po chvíli sa zviezol trochu nižšie a sedel len na pol zadku zvierajúc koreň nosa. Nevedela som, čo malo toto správanie za spúšťač ale nebolo ťažké uhádnuť, že to bol práve Trevor. Nevedela som či je lepšie ho nechať tak, nech sa upokojí, alebo by bolo azda lepšie čosi povedať. Možno sa ani nechce rozprávať.

Ochranca✔️Where stories live. Discover now