Stvorenie noci

37. Kapitola - Posedenie pri čaji

Bez slova odišli obaja pohľadom sledujúc Elizabeth. Ostali sme samé, sedeli sme bez slova oproti sebe. Znervózňovalo ma, že zo mňa nespustila pohľad a predsa nič nepovedala. Ticho sa pomaly predlžovalo a ja som začínala byť nervózna.

„Prepáč, len..." ospravedlnila sa a odmlčala sa, „tak dlho som ťa nevidela. Vyrástla si a ja som ťa ani nepoznala." Hľadela na mňa so smutným úsmevom.

Nevedela som, čo mám na to povedať.

„Máš oči tvojho otca. Prepáč," ospravedlnila sa znova. „Som si istá, že si neprišla len kvôli tomu, aby som na teba pozerala."

„Mohla by si mi to všetko vysvetliť?" spýtala som sa váhavo.

„Nenašla si môj list? Myslela som, že..."

„Našla som ho," prerušila som ju. „Len... stále mám toľko otázok. Kto bol môj otec? Prečo si musela ujsť? Čo vlastne znamená, že som stvorenie noci?"

Vošla si prstami do vlasov a s povzdychom sa oprela. „Tvoj otec bol upír, ako už iste vieš. Prvýkrát som ho stretla, keď som bola zasnúbená s kráľom a matka ma presvedčila, že sa musím bývať na zámku. V tých časoch boli ešte otrokmi, slúžili vlkom namiesto skrotených, ktorí na nich vtedy dávali pozor. Neboli donútení žiadnymi kúzlami, iba zastrašovaním.

„Marcus, tvoj otec, slúžil priamo kráľovskej rodine. Ak niekto usúdil, že jeho správanie bolo nevhodné, postavili ho do záhrady, ktorú mal strážiť. Musel tam stáť tak dlho, ako mu prikázali bez pohnutia a potravy.

„Tak sme sa vlastne stretli. Bola som vtedy nahnevaná, teraz už ani neviem kvôli čomu a išla som sa schovať do záhrady. A tam som ho našla. Stál tam v jednom rohu, kde takmer nikto nechodil a so zaklonenou hlavou sledoval oblohu. Chcela som odísť, no všimol si ma a začal sa so mnou rozprávať. Dokázal byť očarujúci, keď chcel, a tak som sa pristihla pri tom, ako mu odpovedám. Bola úľava byť konečne s niekým, pri kom som nemusela dodržiavať tú hlúpu etiketu a len sa obyčajne rozprávať o nepodstatných veciach.

„Možno preto som tam začala chodiť častejšie a skôr než som si to stihla uvedomiť, bola som do neho zamilovaná. Vedela som, že náš vzťah bol nemožný, už len kvôli tomu, že som si mala vziať kráľa, no v tej chvíli mi na tom nezáležalo. Prezradil mi, že chce utiecť a ja som mu pomohla. Otvoril mi oči a ukázal, že upíri nie sú také netvory, za aké ich všetci pokladajú. Uniklo s nami len pár ďalších. Našli sme si miesto, kde by sme pokojne mohli žiť bez strachu, že nás vlci objavia. On pomaly zachraňoval a oslobodzoval ďalších a ďalších. Snívali sme o tom, že môžeme žiť vo svete, kde nie je vojna.

„Potom si sa však narodila ty a keď to zistili vlci, chceli ťa zabiť. Našli naše útočisko a hoci sme stihli uniknúť, veľa upírov nemalo to šťastie. Vtedy Marcus už nechcel len slobodu, chcel pomstu za to, čo mu... nám zobrali a nenechal sa zastaviť. Zaslepila ho nenávisť a chcel teba zneužiť proti nim. Spraviť z teba ideálneho vojaka, pred ktorým by sa vlci triasli od strachu, a tak som ušla."

Vypustila som vzduch z pľúc. Tak moc som chcela pochopiť, čo sa to stalo a teraz ma to len zmiatlo. Opustila vlkov a celý svoj svet, ktorý poznala len preto, aby pomohla upírom. Nechápala som to.

Pochybnosti, ktoré vo mne vzbudil Darien ešte vzrástli. Upíri nemohli byť predsa takí zlí, inak by ich Elizabeth nechcela zachrániť, inak by sa nezamilovala do jedného z nich. Ale ako si potom vybrať stranu vo vojne, kde nie je nikto zlý ani dobrý?

„Čo sa stalo potom? Myslím, keď si ma nechala v ľudskom svete."

Uhladila si vlasy na temene. „Dlho som sa sťahovala z miesta na miesto. Vždy si po pár mesiacoch menila identitu, nie je to zábava, keď si hľadaná vlkmi aj upírmi. A potom som znova naviazala kontakt s Kalliope. Pomohla mi schovať sa pred necelými šiestimi rokmi a odvtedy som tu."