31. Kapitola - Zaplnené prázdne miesta

2K 236 45
                                    

Nemohol uveriť tomu, že je skutočná.

Toľkokrát mal rovnaký sen, ktorý sa žmurknutím zmenil na nočnú moru, kde ju mal na dosah ruky a znova ju stratil. Čakal kedy mu zmizne pred očami, kedy ju uvidí krvácať a znova ostane sám.

Nemohla byť predsa skutočná. Sám držal jej umierajúce telo v náruči.

Ale bola tu.

Videl, ako pred ním stojí. Počul, ako jej v hrudi prudko tlčie srdce. Cítil jej hrejivé teplo vo svojom náručí.

Silno si ju tislo k sebe, no ona nenamietala. Rovnako ho potrebovala cítiť a uistiť sa, že je to skutočné ako on.

Mali spolu tak málo času a jej strata zanechala na ňom hlboké jazvy. Príliš dlho ich spoločných okamihov strávili potláčaním citov a keď boli konečne šťastní, osud ich rozdelil. Jej prítomnosť ho miatla, no zároveň sa po všetkých tých rokoch mohol konečne slobodne nadýchnuť. Jeho Katia bola živá a v bezpečí jeho náručia.

Stáli tam dlho, minúty plynuli, no ani jeden z nich nevnímal, čo sa deje navôkol. Nevšimli si, ako Axelova skrotená odišla s kamenným výrazom, no so zlomeným srdcom. Nevšimli si ani ako ich kráľovná nechala osamote so spokojným úsmevom.

„Si naozaj tu," zamrmlal potichu. Slová boli tlmené jej vlasmi, no rozumela.

„A už ťa viac neopustím," uistila ho, tisnúc sa k nemu bližšie.

Nadvihli sa mu kútiky úst a s nevôľou ju pustil. Neustále sa jej potreboval dotýkať, ako uistenie, že už viac nezmizne. Nemal v pláne ju pustiť ani najbližších niekoľko dní... a možno aj rokov.

Zobral ju za ruku a odviedol ju do svojej izby. V tú noc sa medzi nimi nič nestalo, no odmietal ju čo i len pustiť z očí.

Ráno sa prvá prebudila Katia.

Sledovala, ako Axel pokojne spí, po dlhšom čase bez nočných môr, ktoré by ho strašili. Pohladila ho po tvári a myslela iba na to, ako sa na tento okamih tešila celé tie roky.

Zatiaľ čo sa snažila pretrpieť všetky tie veci a dostať sa domov, mučili ju pochybnosti. Možno už viac Axela ani nemiluje a všetko to podstúpila zbytočne. Možno Axel už nemiloval ju a ona stratí zmysel života.

Keď ju však držal v objatí a šepkal jej meno, cítila, ako sa z nej zdvihlo ťažké bremeno. Nič sa za tie roky nezmenilo. Stále bol jej Axel a ona jeho Katia, nech to znelo akokoľvek melodramaticky.

Vždy vedela, že už viac nebude milovať nikoho iného ako jeho. Pred tým ju noc čo noc trápili myšlienky, že s ním nikdy nestrávi zvyšok života, no osud sa o to postaral. A svojím spôsobom mala pocit, že to takto to vždy muselo byť.

Obaja si potrebovali prejsť mučením a pocitom straty, aby sa znovu stretli tu a mohli byť pre seba tým, čo potrebujú.

Axel sa pomaly prebral a venoval jej ospalú pusu na čelo.

Povzdychol si. „Musím už ísť."

Katia nespokojne zamrnčala a natiahla sa na posteli. „Naozaj je to nutné? Nevideli sme sa predsa tri roky a ty už chceš hneď utiecť."

„Mohla by si ísť so mnou," navrhol s úškrnom a následne zmizol v kúpeľni.

Odfrkla si. „Nie, ďakujem. Pôjdem za Carin, tá určite ocení moju spoločnosť viacej ako tí starí vlci na porade."

„Chýbala si jej," povedal Axel, keď po chvíli vyšiel z kúpeľne pripravený na ďalší z tých únavných dní. Našťastie pre neho, otec netrval na tom, že musí chodiť formálne oblečený ako ostatní.

Stvorenie nociWhere stories live. Discover now