Stvorenie noci

26. Kapitola - Konfrontácie

Stáli sme v úkryte stromov, v bezpečí pred plameňmi aj zúriacou snehovou búrkou. Náš plán sa zdal byť úspešný. Sama som tomu neverila, mali sme predsa toľko málo času na premyslenie a ani som nevedela spočítať, koľko vecí sa mohlo pokaziť.

Opierala som sa chrbtom o strom, stále snažiac sa lapiť dych. Búšenie v hlave pomaly prestávalo, no myšlienky som si stále nedokázala utriediť.

Walter bol tu.

Odtrhla som pohľad od šľahajúcich plameňov a tmavých oblakov hustého dymu a znova si ho pozorne prezrela, no bol to on. Vyzeral rovnako, ako na plese pred viac ako rokom, čo ma Axel odviedol preč.

Nedokázala som to pochopiť. Alebo skôr nechcela som to pochopiť.

Naše oči sa stretli. Hľadel na mňa rovnako prekvapene ako ja na neho. Naposledy sme sa videli za úplne iných okolností. V tom čase som mala normálny život, ani sa mi nesnívalo, že sa môžem ocitnúť uprostred nadprirodzenej vojny, ktorá môže všetko zničiť.

Povzdychol si a zamračene sa otočil na Dariena, ktorý pokojne stál oproti nám so založenými rukami na hrudi. Na rozdiel od nás dvoch, on vyzeral nedotknuto. „Napísal si, že prídeš. Žiadne slovo o tom, že sa nás tu chystáš všetkých zabiť ani o tom, že tu bude May! Načo máš, sakra, ten mobil, keď ho nepoužívaš na nič užitočné?"

„Vy..." nedopovedala som vetu.

Na chvíľu bolo ticho. Len tak som tam stála, oboch ich sledovala a snažila sa vymyslieť iný záver, ako ten očividný. Prudko dýchajúc som vnímala, ako si vymenili veľavravný pohľad, ako za nimi sa z trosiek budov valia tmavé kúdoly dymu, ktoré ma šteklili v nose, ako tam bez slova čakali kým niečo poviem, no nedávalo to zmysel.

„Vy sa poznáte?" dopovedala som nechápavo.

Mlčali.

„Nerozumiem tomu," priznala som s neveselým smiechom. „A ako je vôbec možné, že máš mobil?" S nadvihnutým obočím som pozrela na Dariena.

„Čo? Nemôžem mať mobil? Vlci sa o neho nezaujímali, tak som predsa nemal dôvod o ňom niečo hovoriť." Mykol plecom.

„Môžete mi už konečne naozaj odpovedať? Odkiaľ sa poznáte? Čo tu vôbec robíš?" Prehrabla som si rukou vlasy a pokrútila hlavou. „Nemáš tu vôbec byť! Boli sme predsa spolužiaci na strednej, nie – boli sme najlepší priatelia celé tie roky a ty si mi nikdy o tomto nepovedal!" Ukázala som na neho a Dariena.

Darien si povzdychol. „Vysvetlím ti to, dobre? Ale nie tu a teraz, nemáme na toto čas."

Nestihla som namietať. V diaľke sme zachytili zvuk dopadajúcich krokov, ktoré sa blížili našim smerom. Stíchli sme a napäto sme čakali, čo sa stane. Mohol to byť ktokoľvek, no šance boli malé, že to nebude nikto nebezpečný. Ak to bude niekto z upírov a nájde tu mňa a Dariena, budeme mať problém.

Darien mi naznačil, že sa mám pripraviť na útok. Povzdychla som si. Nechcela som nikomu ublížiť, no nemala som na výber, a tak som len mlčky prikývla.

Potichu sme sa začali zakrádať lesom, keď som začula známy hlas šomrajúci nadávky.

„Počkaj," zašepkala som a chytila Dariena za tričko, aby som ho zastavila.

„Čo robíš? Nikto nesmie zistiť, že sme tu boli," odvrkol nahnevane.

Prevrátila som očami. „Ja viem, nie som hlúpa, ale toto nie sú upíri."

Ako potvrdenie mojich slov sa medzi stromami zjavila Carin a Amanda. S úľavou som si vydýchla, keď som uvidela, že sú v poriadku. Bol to môj plán a ak by sa im niečo stalo, tak by som si to nikdy neodpustila.