Stvorenie noci

34. Kapitola - Erin a Elliot

Jedna bonusová kapitola o Erin a Elliotovi. Je rozhodne dlhá, má skoro 4000 slov, takže ak nemáte radi tieto dve postavy, radšej sa do tohto nepúšťajte. Nebude tam nič potrebné pre dej 😅
A začiatok je napísaný z pohľadu May. Užite si čítanie 😘

Potichu som sedela v knižnici a písala si poznámky z kníh, ktoré mi Nick kázal prečítať. Bolo skoré ráno, a tak som bola sama v upokojujúcom tichu. Cez veľké vitrážové okná prenikali prvé lúče svetla a poskytovali mi tlmené svetlo, ktoré som potrebovala na čítanie.

Hoci ma ľudská škola unavovala, milovala som čítanie kníh, ktoré nazbierali vlci. Zaujímalo ma všetko, čo sa týkalo mágie a historické knihy boli skôr pre mňa rozprávky ako udalosti, ktoré sa skutočne stali.

Unavene som si pretrela oči a položila si hlavu na ruky položené na stole. Chvíľu som len ticho sledovala, ako za oknami pomaly padali snehové vločky.

Bol koniec novembra.

Čas pomaly ubiehal a čoskoro budem musieť čeliť upírom.

Nič sa odo mňa neočakávalo, kým tu bol kráľov skrotený. Odľahlo mi, keď som nemusela vymýšľať stratégie, niesť zodpovednosť za ich životy a viesť ich. Mojou jedinou úlohou bolo ostať po boku Axela a chrániť ho.

Prekvapene som sa vystrela, keď sa otvorili mohutné dvere na knižnici. Moje prekvapenie ešte vzrástlo, keď som si uvedomila, že je to Elliot.

„Ahoj, čakal som, že ťa tu nájdem," povedal s úsmevom a posadil sa vedľa mňa.

Nadvihla som obočie. „Ach, takže si si spomenul, že ešte žijem? Alebo ťa Katia už omrzela?"

Zahanbene sa poškrabal na zátylku. „Prepáč. Fakt ma to mrzí, len vieš s Katiu sme sa dlho nevideli a chceli sme dohnať stratený čas. A môžeš za to aj ty, že si sa schovávala a vyhýbala sa nám."

„Nevyhýbala som sa vám, ale jej," opravila som ho. „Som radšej, keď nemusíme spolu tráviť čas. Veď vieš..."

„Ak sa potrebuješ s niekým porozprávať, môžeš hocikedy prísť za mnou. Nebývam síce na zámku, no budem tu, ak ma zavoláš."

„Hej, lebo nám vždy išli vážne rozhovory." Pokrútila som s úsmevom hlavou.

Elliot bol na mňa vždy milý a nebolo ťažké si ho obľúbiť. Málokedy som ho videla so zlou náladou a možno to bol jeden z dôvodov, prečo som sa v jeho prítomnosti cítila tak dobre. Mojím zvykom bolo často podliehať melancholickej nálade a ocenila som, keď tu bol Elliot, ktorý všetko videl z tej svetlej stránky.

Možno preto som s ním nikdy nehovorila o vážnejších témach alebo o tých zraňujúcich. Keď sa nad tým tak zamyslím, vtedy bolo naše priateľstvo celkom povrchné. Trávili sme spolu čas, smiali sa a zabávali, no na druhú stranu, takmer nič som o ňom nevedela.

Akoby čítal moje myšlienky povedal: „Ja viem, že sme sa vážnym témam vždy vyhýbali, ale to neznamená, že ti nepomôžem, keď ma budeš potrebovať."

Vďačne som sa usmiala, no vedela som, že jeho ponuku v najbližšej dobe nevyužijem, aspoň čo sa teda týkalo Axela a Katie. Určite by neocenil, keby som chcela ohovárať jeho kamarátku.

„V tejto situácii tu nie je nič, s čím by si mi mohol pomôcť, ale neboj sa, vysporiadam sa s tým sama. Teraz mi však môžeš povedať, čo ťa doviedlo do knižnice? A ešte k tomu tak skoro ráno?"

Venoval mi pokrivený úsmev. „Aj ja sa niekomu tak trocha vyhýbam," priznal.

„Vyhýbaš? Komu?" Prekvapene som na neho pozrela. Nevedela som si predstaviť, čo by také mohol Elliot spraviť.