23. Kapitola - Čas príbehov

2.4K 230 37
                                    

Bolo zvláštne, ako sa pre mňa návštevy Dariena stali každodennou rutinou. Nebolo to tým, že by som ich prestala menej nenávidieť, to nie, no aj na zlé veci sa dá ľahko zvyknúť. A občas, naozaj občas, keď boli hviezdy na tom správnom mieste a Darien mal dobrú náladu, hovoril mi príbehy – o ľuďoch, udalostiach, o miestach, ktoré zažil a videl; a to boli chvíle, kedy som zabúdala na to, kým je.

Takmer.

Potom mi raz povedal príbeh, ktorý mi až bolestne pripomenul, kto predo mnou sedáva každý deň. A začalo to iba jednou otázkou, ktorej odpoveď mi nedávala spať odkedy som ho spoznala: „Prečo ťa Axel tak nenávidí?"

Zasmial sa, no bol to smiech, z ktorého mi prebehol mráz po chrbte. „Chceš mi povedať, že Axel ti nikdy nerozprával, ako si prvýkrát zašpinil ruky od krvi?"

Jeho odpoveď ma prekvapila a nadvihla som obočie. Už sa mi drala otázka na jazyk, aby som zistila, čo sa stalo, no zaváhala som. Áno, chcela som to vedieť, no stálo mi to za to?

Nechcela som to vedieť od neho, nie keď mal na tvári ten nebezpečný úškrn a oči chladné ako ľad.

Hoci som občas zabúdala ostať ostražitá, on si stále hral svoju hru a pohyboval figurkami po neviditeľej šachovnici. Nevedela som, či som pre neho len pešiak alebo kráľovná, z nejakého dôvodu sa ma však snažil presvedčiť. O tom, že nie sú tí zlí.

Niekedy to povedal priamo, niekedy do obalil do nádherných slov a neskutočných príbehov, kedy som až neskoro pochopila, o čo sa snaží. A hoci som prišla na to, čo robí, nedokázala som pochopiť prečo.

„Bojíš sa odpovede?" podpichoval ma pobavene. Všetko bola pre neho hra. Mal na jazyku slová, ktoré by mohli zničiť celý môj svet a on sa na to pozeral s pobaveným úsmevom.

„Nebojím," zaklamala som s kamennou tvárou.

„Naozaj?" Nadvihol obočie. „Ani keď ti poviem, že tvoj milovaný krotiteľ mal desať rokov, keď prvýkrát niekoho zabil?"

Postavila som sa a odišla ku dverám, na opačný koniec izby. Akoby ma vzdialenosť medzi nami mohla ochrániť pred pravdou. Odhodlane som vystrčila bradu. „Tak povieš mi to alebo nie?"

„Nezabudni, že ty si to chcela." Sledoval ma s naklonenou hlavou a pohľadom dravca. „Tak dobre. Vieš, prvýkrát som sa stretol s Axelom, keď bol ešte malé šteňa. Naivný a bezbranný, vtedy by to bolo také ľahké ho zabiť. Dokonca sa ešte zatúlal sám do lesa, akoby on chcel, aby ho niekto uniesol alebo zabil-"

Zmätene som sa zamračila. „Ty... ty si ho nezabil?"

Nespokojne zacmukal. „Čo si o mne myslíš? Nezabíjam deti. Každopádne, on si to myslel tiež, no vtedy som na to nemal dôvod. Moji rodičia ešte žili, často som sledoval vlkov. Bol som zamilovaný, myslel som si, že by to všetko mohlo skončiť a keď som stretol Axela, budúceho kráľa, prišlo mi to, akoby osud bol na mojej strane."

„Nechápem," priznala som. Mal to byť príbeh o tom, prečo je medzi nimi taká nenávisť a teraz sa dozviem, že ho Darien nezabil?

„Chcela si vedieť, prečo ma Axel nenávidí. Ale odpoveď už predsa dávno poznáš, lebo som zabil jeho drahocennú skrotenú a ani sekundu to neľutoval. Teraz ti hovorím, ako sa to začalo a prečo ho nenávidím ja. Lebo nie je nič horšie, ako keď ti niekto dá nádej na lepší život, a potom ti zoberie všetko, čo máš."

Povzdychol si a vložil si tvár do dlaní. Nevidela som mu do tváre, no hlas mal tichý a plný bolesti. „Kedysi som mal rodinu. Snúbenicu Katherine, poznali sme sa takmer štyristo rokov a zamilovaný som bol do nej od prvej chvíle, kedy som ju uvidel. Chcel som si ju vziať, no ona vždy mala nejaké námietky. Raz boli hviezdy v nesprávnej polohe, inokedy tvrdila, že nechce svadbu, lebo manželstvá nikdy nevydržia." Zasmial sa. Povzdychol si a znova sa oprel.

Stvorenie nociWhere stories live. Discover now