Stvorenie noci

1. Kapitola - Prebudenie

Celý príbeh by som chcela venovať @CleoDeFuego za všetko ♥ ďakujem, že si to so mnou vydržala, aj keď občas píšem blbosti :D Bez teba by som doteraz bola pri prvej vete ♥

To je zatiaľ odo mňa všetko, užite si novú kapitolu. Snáď sa vám to bude páčiť aspoň rovnako ako 1. časť ♥♥

-*-

Prebrala som sa na hluk v miestnosti a pulzujúcu bolesť v hlave. Netrvalo dlho a pochopila som, že som v nemocničnom krídle.

V miestnosti bol zmätok. Zranení boli... všade. Všetky postele boli plné, vlastne mohla som sa považovať za šťastnú, lebo sa mi nejaká ušla. Vlci aj skrotení pokrytí krvou s bolestnou grimasou na tvári, v bezvedomí ležiac na posteli či opierajúci sa o stenu. Vo vzduchu bolo cítiť pach krvi, no to nebolo to, čo ma najviac znepokojilo.

Panovala tu dusná, ťažká atmosféra plná smútku. Ťažko by ste tu hľadali niekoho, kto sa smeje. Na tvárach preživších bola vpísaná bolesť, strach. Každý, kto mohol, sa snažil pomáhať, no nestačilo to.

Potom prišlo uvedomenie, ktoré ma úplne ochromilo.

Axel bol preč.

Kvôli mne. Všetko to bola len moja vina. Mala som tu byť, zachrániť Axela. Všetkých. Mala som predsa vedieť, že Darien nedodrží slovo, že upíri zaútočia a zničia hrad, ktorý som takmer rok nazývala domovom.

Tá samota až fyzicky bolela. Nevládla som sa ani nadýchnuť, len som si kolená pritiahla k hrudi a snažila sa ukľudniť svoj zbesilý tep srdca. Bol preč, možno navždy a ja som tomu nedokázala zabrániť. Ani som si neuvedomila, že som sa začala triasť, pokiaľ mi na pleci nespočinula teplá dlaň.

„May?" počula som ako sa stolička pri mne s hrmotom prisunula k posteli. „Si okej?"

Nie.

Akoby som mohla?

Axel je preč.

Možno by bolo správne, keby som plakala. Moje oči však boli suché a jediné, čo som dokázala vnímať bola tá diera v mojom vnútri, ktorú za sebou zanechal. V hlave sa mi prehrávali spomienky na jeho nádherné oči, jeho smiech, na jeho vášnivé pery na mojich a dokázala som myslieť len na to, že je to navždy preč. Svet sa okolo mňa točil a nič nedávalo zmysel.

„Upokoj sa, áno?" uvedomila som si, že je to Elliotov hlas. „Sústreď sa na môj hlas, dobre? Snaž sa zhlboka dýchať. Si už v bezpečí. Upíri sú preč."

Rukami som si silno objímala kolená a zrazu ma pľúca začali poslúchať. Zhlboka som sa nadýchla a panika, ktorá ma zvierala vo svojom zovretí, ustúpila. Pocit prázdnoty však pretrvával.

„Nenašli ste ho, že nie?" opýtala som šeptom.

„Nie, mrzí ma to," povedal so smutným úsmevom.

Zúfalo som si prehrabla zamotané vlasy. „Čo sa vlastne stalo? Nepamätám si, že by som... že by sa mi niečo stalo."

Sadol si na kraj mojej postele. Pokrčil plecami. „Nikto nevie. Včera som ťa našiel, keď už bolo takmer po všetkom a jednoducho si... odpadla. Doniesol som ťa sem, no mala si len povrchové zranenia, ktoré sa už začali hojiť. Nevedia, prečo si upadla do bezvedomia."

„Včera?" zalapám po dychu.

Nie. Nie, nemohla som byť tak dlho mimo. Axel už bol teraz určite na míle ďaleko. Ako ho mám teraz nájsť? Zvieralo mi žalúdok, keď som si predstavila, ako musí trpieť.

„Počula si vôbec, čo som povedal? May, skrotený len tak bezdôvodne neodpadávajú..." Prestala som počúvať.

Musím niečo vymyslieť... niečo spraviť.