Stvorenie noci

8. Kapitola - Pomoc od (ne)priateľa

Keď počula svoje meno, pomaly zdvihla hlavu od knihy a pozrela na mňa. Chvíľu na mňa len hľadela, potom sa jej oči rozšírili od prekvapenia, keď ma spoznala. Vrátila knihu na poličku a podišla ku mne.

Usmiala sa. „Si to naozaj ty, že áno?"

Jej úsmev bol nákazlivý a čoskoro sa nadvihli kútiky úst aj mne. „Vyzerá to tak. Čo tu vlastne robíš?"

„Nemala by som sa to pýtať ja? Ty si tisícky kilometrov od tej svojej Akadémie."

Zahryzla som si do pery a vyhla sa jej pohľadu. Možno by nebolo najlepšie prezradiť jej skutočný dôvod, prečo som tu. Určite by sa jej nepáčilo, že chcem napadnúť ich pevnosť.

„Nemusíš mi to povedať, ak nechceš." Pokrčila plecami. Posadila sa na zem a oprela sa chrbtom o poličku. „Ale snáď máš chvíľku čas. Rada by som sa s tebou porozprávala a tiež sa tu aj príšerne nudím." Poťapkala na miesto vedľa seba.

Rozmýšľala som nad tým, že by som sa mala vrátiť. Predsa len toto nemusí byť najlepší nápad, no keď som si spomenula, čo ma tam čaká, usúdila som, že chvíľka oddychu nikomu neublíži, a tak som si poslušne vedľa nej sadla.

Takto skoro tu ešte nikto nebol, takže sme sa mohli uvoľnene rozprávať.

„Som tu s bratom," priznala nakoniec. „Ten náhrdelník, ktorý som ti vtedy dala, ma mal ochraňovať a on usúdil, že bez neho nie som schopná sa ubrániť, tak ho musím všade nasledovať ako tieň." Prevrátila očami, aby dala jasne najavo, čo si o tom nápade myslí.

Nadvihla som obočie. „Nevedela som, že upíri môžu mať súrodencov."

„Len tí pôvodní. Premenení ostávajú v takej podobe, v akej ich upír pohrýzol." Povzdychla si. „Obyčajní často hovoria, aké je to šťastie, ale ja by som nepovedala, že je to až taká výhoda mať staršieho brata. Obzvlášť takého, ktorý je prehnane ochranársky a tvrdohlavý." Založila si ruky na hrudi.

„Určite to myslí dobre, keď ťa chce chrániť. Viem, aké to je. Aj ja som mala mladšiu sestru."

„Mala? Čo sa jej stalo?" Prekvapene na mňa pozrela.

„Zabili ju upíri." Na konci vety sa mi zlomil hlas a sklopila zrak na svoje ruky. Aj po roku ma spomienka na ňu bolela.

„To mi je ľúto. Naozaj je." Na chvíľu sa odmlčala. „Viem, kto som a čoho je môj druh schopný, len... neviem, čo ti mám povedať, aby som ťa presvedčila, že upíri nie sú úplne zlí."

„Márna snaha." Ironicky som sa zasmiala. „Si jediný upír, ktorý bol na mňa milý, vlastne aj jediný, ktorý sa ma nesnažil zabiť."

„Tak som to nemyslela." Oprela si hlavu o policu s knihami a zavrela oči. „Skús ich len nevnímať ako netvorov, ktorí každému ubližujú. Áno, snažili sa ťa zabiť, ale oni ťa vnímajú rovnako ako ty ich. Väčšine z nás vlci ublížili, zabili blízkych." Povzdychla si. „Môj brat je na tom rovnako. Viem, že nie je zlý. Aj keď niekedy robí hrozné hlúposti a neprajem ti ho vidieť naštvaného, ale veľa si toho prežil. Vlci mu zabili rodinu a odvtedy im neodpustil. Aj keď tak pôsobí, nie je bezcitný ani krutý. Ak toto raz skončí, rada by som ťa s ním zoznámila. Podľa mňa by ste si rozumeli."

Uškrnula som sa. „Spomaľ trocha. Nemusíš mi hneď dohadzovať svojho brata, keď sa schyľuje k vojne, kde stojíme na opačných stranách.

„Vojna ma nezaujíma," zahlásila. „Je hlúposť, keď so sebou vlci aj upíri bojujú kvôli starým nezhodám, na ktoré nikto nedokáže zabudnúť. Rozumiem, že si navzájom veľa ublížili, ale ak sa vždy bude chcieť jedna strana pomstiť, tento začarovaný kruh nikdy neskončí."