Stvorenie noci

4. Kapitola - Kliatba a krvná mágia

Ráno ma prebudil hluk, ktorý prichádzal z kuchyne. Rozospato som si pretrela oči a posadila sa na posteli. Nemala som chuť vstať a stretnúť sa s ostatnými. Nie po tom, čo sa stalo včera večer.

Samozrejme som chápala, že sú už z toho čakania nervózni a chcú niečo robiť. A možno mali pravdu, mala by som niečo vymyslieť, ale... ale nevedela som čo a dokonca ani ako. Ja nie som na plánovanie. Keby to bolo na mne, hneď ako by sme zistili, kde je, vtrhla by som tam a jednoducho ho zachránila. Nezáležalo by na tom ako.

Z myšlienok ma preberalo zaklopanie a dnu vstúpil Farrell. Posadil sa na stoličku oproti posteli a s povzdychom mi povedal: „S čarodejnicou, ktorej patrí ten zápisník, sa môžeš stretnúť večer. Býva na jednom nepríjemnom mieste, preto sa musím opýtať, či tam naozaj chceš ísť."

„Nemyslím, že v tomto mám moc na výber," povedala som a sklopila zrak na svoje ruky. „V tých poznámkach som našla viac informácii ako vo všetkých knihách, ktoré som čítala a jednoducho musím vedieť viac. Potrebujem odpovede."

Unavene si pretrel oči. „Tak dobre. Ale budeme potrebovať plán. Býva za barom, ktorý navštevuje mnoho nadprirodzených bytostí a nemajú vlkov ani skrotených zrovna v láske. Bude to nebezpečné."

„Vymyslieť niečo by nemalo byť v tomto prípade príliš zložité. Stačí, keď budeme pripravení na rýchly odchod a hlavne nenápadní."

„Ostatní by mali ísť tiež," povedal. „Pomôže im, keď sa budú cítiť užitoční a možno zaziaľ zistia viac, ako sa podarilo mne."

„V noci som nad tým premýšľala a... nemyslím, že ešte chcú pomôcť. Nie som si vôbec istá, či by nebolo lepšie, keby som to zvládla sama. Toto všetko." Neisto som na neho pozrela.

„Ak to chceš zvládnuť, budeš ich potrebovať. Túto bitku nemôžeš bojovať sama."

„Naozaj? Komu pomôže, ak sa budem musieť neustále pozerať ponad plece, či sú v bezpečí? A znášať tie ich hádky... však si ani neveria navzájom!"

„Axela pravdepodobne strážia stovky, ak nie tisíce upírov! Neporazíš ich sama! Možno ani spolu proti nim nemáme šancu. Nedomýšľaš veci do konca!" zakričal. „Zistíme, kde je a čo potom? Nemôžeš s nimi bojovať, zabijú ťa skôr, ako sa k nemu dostaneš! A keby aj, tak ako sa chceš odtiaľ odísť? Nájsť ho jednoducho nestačí! Ak chceš prežiť, potrebuješ nás ostatných! Alebo nebodaj nechceš zachrániť svojho krotiteľa?"

„Samozrejme, že chcem!" odsekla som.

„Tak sa tak začni správať," povedal pokojne a otvoril mi dvere. „Mali by sme to povedať ostatným."

Zamračila som sa, no poslúchla som a išla s ním. Možno mal pravdu, možno nie. V tej chvíli však na tom nezáležalo, bola pred nami iná úloha.

Zhlboka som sa nadýchla a vošla do obývačky. Všetky pohľady sa otočili na mňa a rozhovory medzi nimi okamžite ustali. V miestnosti vládla dusná atmosféra. Nikto z nich sa neospravedlnil a vyzeralo to tak, že to nečakajú ani odo mňa.

Odkašľala som si. „Pripravte sa na to, že pôjdeme von. Potrebujem sa s niekým stretnúť a vy zatiaľ budete mať príležitosť získať viac informácii. Alebo chce niekto z vás ostať tu?"

V miestnosti bolo ticho, len na mňa vrhali neisté pohľady.

Slova sa ujal Farrell. „Problémom budú upíri. Od toho útoku je ich plné mesto a skupinka skrotených ich rozhodne neodstraší. Zoberte si so sebou najnutnejšie veci v prípade, ak budeme musieť okamžite odísť. Ani to miesto, kde ideme nie je zrovna najpriateľskejšie. Mal som v pláne sa mu vyhnúť, no inak to asi nepôjde. Dalo by sa to považovať za bar pre nadprirodzené bytosti, no čo je hlavné a nie je moc dobré pre nás, nenávidia tam vlkov. Preto bude dôležitá nenápadnosť."