Stvorenie noci

32. Kapitola - Nedokonalá maska

Nedokázala som sa na to pozerať.

Vyslovenie jej mena bolo pre mňa ako silný úder do žalúdka. Nemohla som sa slobodne nadýchnuť, jediné, čo som cítila bolo bola bolesť.

Videla som, ako ju držal v náruči, akoby to bola najcennejšia vec na svete. Všimla som si ten pohľad, akým na ňu hľadel, akým som chcela, aby pozeral na mňa.

Už viac nezáležalo na tom, čo cítim ja alebo čo chcem.

Bola som len hlúpou náhradou, kým sa nevrátila ona a nezobrala mi všetko, o čo som sa snažila za celý ten čas. A nemohla som s tým nič urobiť.

Tá bezmocnosť ma až fyzicky bolela. Mohla by som spraviť čokoľvek a nič by to nezmenilo. Axel na ňu nikdy nezabudol a jeho sľuby nič neznamenali. Iba to všetko zhoršilo. Dal mi nádej, hovoril, že niekedy mi môže dať to, čo chcem, ale aký význam mali teraz jeho slová?

Katia bola späť a ja som predsa len jeho skrotená.

Otočila som sa a nútiac sa ísť pomalým krokom, som odišla ku sebe do izby. Nemohla som dovoliť, aby si niekto všimol slzy v mojich očiach a kúsky môjho polámaného srdca, ktoré som nechala za sebou.

V tú noc, keď som dokázala myslieť iba na to, ako je Katia s ním a bozkáva tie isté pery, ktoré sa nedávno dotýkali mojich, v tú noc som sa zaviazala, že nikomu nedovolím, aby zistil, ako veľmi ma zničil jej príchod.

Koniec koncov, musím vydržať len pár mesiacov. Potom príde útok na hlavné mesto upírov, pri ktorom pravdepodobne zomriem.

Možno to tak bude najlepšie.

Keď sa Katia vrátila, pre mňa tu už nie je miesto.

Nick odišiel domov, čo znamenalo, že celé štúdium a tréning ostal na mne. Vstala som z postele pred východom slnka a schovala sa v knižnici. Tak moc som potrebovala myslieť na niečo iné a zároveň som nevedela, ako dlho vydrží moja maska, keď sa stretnem s Axelom alebo s ňou.

Na obed som dorazila medzi prvými a vošla dnu až po tom, ako som sa presvedčila, že nikdy neuvidím plavé vlasy a búrkové oči.

Na moje prekvapenie pri našom stole som našla sedieť Amandu. Sama jedla s pohľadom upretým do taniera. Po chvíľke váhania som si k nej prisadla.

„Prečo nie si aj ty s Katiou? Myslela som, že každý je povinný zúčastniť sa uvítacej párty." Nedokázala som zabrániť trpkosti, ktorá sa mi vkradla do hlasu.

„My dve sme nikdy neboli zrovna kamarátky. Nie že by som si priala, aby ostala mŕtva, no nemám dôvod stretnúť sa s ňou." Mykla plecom a pokračovala v jedení.

Bolo to príliš sebecké, keď som to ja chcela? To, aby sa nikdy nevrátila? Axel mal späť lásku svojho života, prečo som teda nemohla byť za neho šťastná?

„Takže..." Nepohodlne sa zahniezdila na stoličke a stelila po mne, „ako sa s tým vyrovnávaš?"

Zazrela som po nej. „Prečo? Chceš sa mi aj ty vysmievať, aká som hlúpa? Ďakujem za tvoju starosť, ale to zvládnem aj sama," odsekla som.

„Prepáč, že som sa opýtala," zašomrala a vstala ešte s nedojedeným jedlom.

S povzdychom som si vložila tvár do dlaní.

„Nie, počkaj, mrzí ma to. Nemusíš odchádzať," povedala som rýchlo, aby som ju zastavila. So stisnutými perami si znova sadla. „Ja len... prepáč, som jednoducho... podráždená."

Odfrkla si.

„No dobre! Do pekla, aj tak to všetci vedia! Som taká neuveriteľne naštvaná a zároveň mám pocit, akoby mi vrazili nôž do hrude, no nikto si to nevšimol, pretože je tu Katia. "