Stvorenie noci

37. Kapitola - Posedenie pri čaji

Elizabeth.

Meno mojej biologickej matky.

Mohla by som mať také šťastie?

Pohľad som zabodla do jej očí, ktoré nás ostražito sledovali. Vo svojich predstavách sa mi vždy objavila mladá žena s milým úsmevom a čokoládovými očami ako mám ja, no tá predo mnou ich mala sivé ako búrkové mraky a zračila sa v nich únava.

Hľadala som spoločné znaky, čokoľvek by mohlo potvrdiť, že je to skutočne ona. Mali sme vlasy rovnakej gaštanovej farby, rovnakú oválnu tvár či úzke pery. Nemohla to byť predsa náhoda.

Po tichu, ktoré mi prišlo ako niekoľko hodín, no v skutočnosti trvalo pár sekúnd, Marval prehovoril: „Bolo by lepšie, keby sme sa o všetkom porozprávali dnu. Nepotrebujeme tu vytvoriť scénu, že nie?" Venoval mi veľavravný pohľad s nadvihnutým obočím.

„Posaďte sa do obývačky, idem pripraviť čaj," povedala Elizabeth. Ešte raz si nás podozrievavo premerala pohľadom a odišla.

Marval nás zaviedol do útulne zariadenej obývačky. Posadili sme sa do kresiel a on oproti nám. V miestnosti sa rozhostila dusná a napätá atmosféra, ktorá mi skrúcala žalúdok. Bola som nervózna, plná otázok a pochybností.

„Je to..." prehovorila som so zovretým hrdlom.

Farrell prikývol.

Vypustila som vzduch z pľúc a vložila si tvár do dlaní. Naozaj to bola ona. Po toľkom čase som ju našla. Čo mám však teraz robiť?

O pár minút sa vrátila s pariacimi hrnčekmi v rukách a posadila sa vedľa Marvala. Zobrala som si čaj do rúk a sledovala, ako z neho stúpajú obláčiky pary. Vonkajšia zima ma toľko neovplyvňovala ako kedysi, no to teplo bolo upokojujúce.

„Ako vám teda môžem pomôcť? Predpokladám, že ste neprišli len na zdvorilostnú návštevu. Ak ste tu kvôli Kalliope, tak tá je na víkend preč," povedala.

„Prišli sme za vami- za tebou," vyhŕkla som.

Elizabeth sa na mňa zamračene pozrela. Bol to prvý pohľad odkedy sme sa zjavili pred jej dverami. Doteraz pozorne sledovala Farrella, ja som bola len nezaujímavé dievča, ktoré prišlo s ním. Videla som, ako premýšľa, kto som.

Nepoznala ma.

Samozrejme, akoby predsa mohla. Naposledy ma videla, keď som mala jeden rok. Odvtedy sa toho veľa zmenilo. Aj tak som však nemohla zabrániť tomu iracionálnemu pocitu sklamania.

Jej pohľad sa znova vrátil ku Farrellovi. „Nie je nič, čo by som ti mohla povedať. Nechcem, aby si ma znova zaplietol do toho celého."

„Naše záležitosti môžu počkať. Teraz je dôležitejšie to, čo chce May."

Prekvapene zažmurkala. „M-May? Myslíš..." Prudko sa postavila a znova sa na mňa pozrela, tentoraz nie tým neosobným pohľadom, ale takým plným prekvapenia, radosti zmiešanej s bolesťou.

Otvorila som ústa, no nemala som ani poňatia, čo jej mám povedať.

Tak dlho som čakala na tento moment, no keď som mala niečo povedať, zasekli sa mi slová v hrdle. Nech som sa snažila akokoľvek spraviť z nej svoju mamu, bola to pre mňa neznáma žena, ktorá sa ma vzdala. Žena, ktorá ma vychovala a spravila zo mňa človeka, ktorým som dnes, je mŕtva.

Vedela som, že ma musela milovať a opustila ma len kvôli tomu, aby ma ochránila. Chápala som to a predsa som nič necítila pri pohľade na ňu. Možno iba zvedavosť.

Uhladila si rukou vlasy a znova sa posadila. „Som presvedčená, že musíš mať veľa otázok. Mohli by ste nás nechať?" spýtala sa Marvala a Farrella.