Boy from the past (Niall Horan) I. séria

64. Chapter

„Poď trošku vonku, prosím .“ Pozrela so na neho a usmiala sa, potom mi očami naznačil aby som odišla.

Neváhala som, pretože sedieť tu ma už hodnú chvíli nebavilo, tak som sa nenápadne postavila a vytratila vonku pred byt.

„Si snáď robil srandu.“ Poviem si po 5 minútach toho, čo tam vonku na neho čakám.

„Už som tu prepáč, naši nie a nie ma pustiť ..“ Povedal.

„Ako naši?“ Nechápala som.

„No mama a tvoj ocko, sú predsa naši ..“ Milo odpovie.

„To teda nie, vlastne ešte nie ..“ Urážam sa a odpochodujem preč.

Možno ma len prekvapil fakt, že to čo povedal sa o pár dní stane skutočnosťou a my dvaja budeme nevlastný súrodenci, hrozná predstava. Dávnejšie som nad tým už premýšľala, no nebolo to také zložité aké je to teraz.

„Počkaj ma.“ Po chvíli sa prebral a utekal za mnou.

„Povedal som niečo zlé?“ Začal sa ma vypytovať.

„Nie, nie to ty mi prepáč. Neviem či si zvyknem na to, že budeme nevlastný súrodenci ..“ Smutne odpovedám a vlečiem sa po chodníku ako s 10 kilovým vrecom.

„Bude ti to vadiť ? Veď ..“

„Ani nepokračuj !“ Skočila som mu do reči a on poslušne stíchol.

„Prečo si taká? Zastaví ma a chytí za ruku.

„Nerob to, prosím .“ Zajakám a trhnem rukou.

„Ja ti vážne nerozumiem.“ Pokrúti hlavou, otočí sa na špičke a pokúša sa odísť.

„To si ma volal na to aby si sa mi otočil chrbtom? Vážne? Fajn ! Nepotrebujem ťa ! A vieš čo, nabudúce ma už neotravuj nepíš mi ani nič, zabudni na všetko čo si so mnou prežil !“ Vybľaknem na neho a sledujem ako sa ku mne otočí, úprimne sa na mňa zapozerá, pokrúti hlavou a odpovie.

„Asi som sa v tebe mýlil, mala si pravdu išli sme do toho príliš rýchlo, vôbec ma nepoznáš a ja mám taký pocit, že už ani ja nepoznám teba, že sme boli spolu bol jeden omyl..“

„Toto si mi chcel povedať ? Tak to si sa nemusel obťažovať !“ 

„Nie, chcel som ti povedať niečo iné, ale už je to jedno, zabudni na to ..“ Otočí sa mi chrbtom a pokračuje smerom do bytu.

Opriem sa o stenu domu, skĺznem na dol a rozplačem sa.

Vôbec sa v sebe nevyznám, ani v mojich citoch, náladách, myšlienkach ..

Dnešný deň takto vážne nemal pokračovať, čo mi vlastne vadí viac ? To, že sme si s Niallom dali prestávku, ale to že budeme nevlastní súrodenci ? Už ani sama neviem, no dnes som to zaklincovala, raz ho potrebujem tak veľmi, že plačem ako hlupaňa a raz na neho kašlem až tak, že mu vykričím do tváre nech na mňa zabudne !

„Čo mi šibe ?!“ Pýtam sa samej seba, akoby toho už nebolo dosť. Musíš sa pozbierať, zotrieť slzy, nahodiť úsmev a celý čas sa hrať, že je mi fajn ! Dokážeš to ! Viem, že áno. Povzbudzujem samú seba.

Postavím sa na vlastné nohy, zotriem slzy, nahodím úsmev a nesmelo kráčam do bytu, kde sú všetci ostatní.

„No super, sme akurát na odchode !“ Víjde z dverí Mia a tvári sa naštvane.

„Musela som premýšľať .“ Snažím sa ospravedlniť.

„Jasné s Niallom a potom 20 minút sama ..“ Urazene nastúpi do auta. Nasledujem ju.

„Neboj sa, už ťa nebude zanedbávať, je koniec ..“ Falošne sa na ňu usmejem.

„S Niallom?“ Šepne tak aby to nikto iný v aute nepočul.

„Hey..“ Smutne odpoviem a skloním zrak.

„Máš tu mňa, neboj sa.“ Odpovie a silno ma objíme.

„Nepúšťaj ma prosím.“ Hovorím.

Ďalšie dni išli príliš pomaly, každý deň som pred sebou mala hádku s Niallom no nehodlala som sa mu ospravedlniť, nič by to nezmenilo.

Pred pár dňami tu bol ocko a osobne sa rozprával s mamou a Joshom o svadbe, a verdikt ktorý nastal aj mne samej vyrazil dych. Ocko bude mať svadbu posledného júla tak ako to chcel v Írsku, a mama s Joshom budú mať tiež svadbu posledného júla tak ako som im tento náhodný dátum sama vybrala no s maličkou zmenou, bude tiež v Írsku.

Takže v jeden deň získam dvoch nevlastných rodičov, a čo je najhoršie ? Na obidvoch svadbách budem svedok ja a Niall .. 

Včera som bola na policajnej stanici a podávali sme tam spolu s Clacie svedčenie o našom únose, vraj sa to už rieši a tí dvaja sú predbežne zadržaní v cele, z čoho sa mi odľahlo.

No a zajtra ma čaká konečne let domov, do môjho vysnívaného celým srdcom milovaného Írska, no ešte jednu vec som tu na dnes nemala vybavenú.

„Choď, je tvojou povinnosťou to spraviť.“ Nútila ma zo začiatku Mia ale nakoniec som pochopila, že má pravdu.

Popýtala som maminho šoféra aby ma odviezol na adresu, ktorú som mu ukázala.

Celý čas v aute vo mne vreli všetky pocity, či to dnešné stretnutie zvládnem, chcela som dať týmto definitívne zbohom Londýnu a na všetko zabudnúť.

„Sme tu.“ Povedal šofér a ja som stála pred obrovským domom, kde som ešte nikdy nebola.

„Ďakujem, počkaj ma tu, nezdržím sa dlho.“ Iba prikývol a otvoril dvere od auta.

Stála som pred mohutnými dverami obložené kameňom a hľadala zvonček, ktorým by som oznámila môj príchod.

Otvorila mi pani v podobných rokoch ako moji rodičia.

„Čo si praješ?“ Opýtala sa ma.

„Noah, je doma ?“ Vyslovila som.

„Kto ho hľadá?“ Podozrivo sa ma pýta.

„Kamarátka.“

„A meno, smiem vedieť?“

„On ma pozná, len ho zavolajte prosím.“

„Prepáč, nie je doma.“ Odpovie mi.

„Potom mi prepáčte, že som rušila ..“ Usmejem sa a odkráčam smerom k aute.

„O čom ste sa rozprávali?“ vyzvedal šofér.

„Ale ani o ničom, ten s kým som chcela hovoriť nie je doma.“ Mávnem rukou a snažím sa vojsť do auta.

„Allyson?“ Víjde z dverí Noah a zakričí na mňa.

Tak čo, ako myslíte, že sa skončí tento rozhovor? :-)