Boy from the past (Niall Horan) I. séria

9. Chapter

Pomaličky si kráčam cestou domov a myšlienka mi naráža na meno Niall. V kútiku duše dúfam, že sa nejakým zázrakom na tom rande objaví práve on i keď si stále neviem vysvetliť ako by mi dal ten odkaz. Prechádzam cez našu tichú ulicu a ako naschvál narážam na pani Horanovú. Nahadzujem na tvár novú masku plnú úsmevu a kývam jej až z cesty aby ma videla. Pomaličky vchádzam do nášho dvora a zrazu počujem.

„Ally, kde je tvoj ocko?“ Ozaj v tejto chvíli by som to aj ja rada vedela, no kedže som ešte ani nemala možnosť nazrieť do domu, odpovedám jej ráznym „Neviem.“

Mračí sa, no ďalej pokračuje v tom, čo si zaumienila. Od včerajška ju nemusím, a to len kvôli Niallovi, mal mi dať pokoj. Už som si zvykla na to ako to je a bola som pevne pripravená na ten moment keď sa do niekoho znova zamilujem, žiaľ tá chvíľa akosi nie a nie prísť.

„Á volala som s Niallom.“ Hovorí a neviem prečo ani ma to neprekvapuje. Zvykla som si na ten úder pri srdci keď niekto vysloví jeho meno. Však nechápem prečo to vešia na nos práve mne.

„Noa?“ Tvárim sa, že ma to nezaujíma i keď horím nedočkavosťou o tom aby mi to všetko do detailov povedala.

„Ale noták, ja viem, že ťa to zaujiíma.“ Tá stará baba ma pozná lepšie ako ja samú seba, odteraz budem v takýchto situáciách uprednostňovať radšej útek alebo mlčanie.

„Nezaujíma.“ Odpovedám a hľadám v taške kľúč od domu aby sa mi mohol konečne začať môj vysnívaný Piatok.

„Ak chceš, môžeme sa o tom dnes večer porozprávať.“ Nevzdáva sa a ďalej pokračuje. Zavádza ma faktami o tom, čo robil až nakoniec zo mňa vyletí.

„Večer nemôžem, už niečo mám.“ Zasekne sa v rozprávaní a ja konečne v nádeji, že je koniec otváram dvere do domu.

„Tak môžeme zajtra, čo ty na to?“ Kričí tak aby som ju počula. Rozmýšľam nad výhodami aké by som tým mohla získať a či by mi to snáď zase pripomenulo naše detstvo. Mám otvorené dvere k tomu aby som sa dozvedela o tom, čo robí a ako sa má a kedže je hlas môjho srdca silnejší ako rozum vychádzam z dverí a hovorím.

„Tak dobre, zajtra sa porozprávame.“ Znovu nahadzujem úsmev a konečne vstupujem do môjho kráľovstvá, ktoré dnes patrí iba mne, keďže ocko zrejme doma nebude. Prvé čo robím je, že hádžem s taškou o zem ( v poslednej dobe som si to moc obľúbila) a rozbehnem sa hore schodmi do izby, kde končím v objatí s mojou jedinou láskou – posteľou. Premietam si udalosti dnešného dňa a napáda ma, že už nemám veľa času a mala by som sa ísť pripraviť.

V župane vstupujem do mojej izby a pohľad mi padá na môj biedny šatník. V kútiku duše dúfam, že tam niečo nájdem. Asi pol hodiny si lámem hlavu nad tým či si mám vziať modré alebo neónové tričko. Nakoniec však skončím v tmavých rifliach a obyčajnom svetríku. Tento outfit zabíjajú converse topánky v bielo – čiernej farbe. Stojím pred zrkadlom a kritizujem každučký jeden nedostatok mojej postavy. Stále neverím, že niekto pozval na rande tu tichú študentku zo školy. Možno to bude tým tancom, predsa som sa s ním už niekde dostala. Žeby to? Nútim sa o sebe pochybovať. Zrazu mi však pohľad zablúdil ku stolíku kde mám položenú fotku. Sadám si na posteľ, beriem si ju do rúk a začínam sa rozprávať sama so sebou.

„Vždy som verila, že na prvé rande pôjdem práve s tebou a vidíš, je to úplne inak. Jedna vec zmenila všetko, a aj cez to, že na teba neustále myslím, neviem zabudnúť na to, ako si mi ublížil. Tomu hovoríš kamaráti navždy?“ Utieram si slzy z líca a snažím si jeho meno vytĺcť z hlvy.

Stojím pred „Caffé barom“ na mieste, kde pracujem cez víkendy a kde by ma dnes mal čakať chalan, ktorému sa podľa všetkého páčim. Ani som nemala možnosť rozmýšľať nad tým, kto by to mohol byť, veď aj tak sa asi nikomu nepodarí vymlátiť mi z hlavy Nialla. Stojím pred dverami plná očakávaní z toho aké ma dnes čaká prekvapenie a vchádzam do vnútra. Ako prvá ma víta Demi, ktorá má dnes službu za pokladňou a volá ma k pultu. Z diaľky jej kývam hlavou, že nie a hľadám voľné miesto, pri ktoromkoľvek zo stolov. Je presne 8 hodín a ja si sadám za stôl, ako zvyčajne k oknu. Zmiešavajú sa vo mne všetky pocity i keď ten hlavný , ktorému sa hovorí „motýliky v bruchu“ akosi neprichádza, možno len ešte nie je pravá chvíľa. Tŕpnu mi ruky a keď sa po 2 minútach nikto neobjavuje, začínam si myslieť, že v tom má vážne prsty Rebecca. Netrpezlivo pozerám na hodinky a keď je 8:05 rozhodnem sa vstať a odísť. Však v tom ma niekto preruší a hovorí.

„Ou, dúfam, že nemeškám.“ Usmieva sa a pozerá na hodinky ..