4. Chapter

4.2K 181 1
                                    

Stála som tam ako socha a bezhybne som sa pozerala na tú obálku. Zmiešali sa vo mne všetky city, ktoré som za celý život pozbierala. Sama som neverila, čo to so mnou dokázala urobiť jedna blbá obálka.

Na Maurinu otázku som ani náhodou nechcela odpovedať, i keď práve tejto situácii som sa snažila dosiaľ úspešne vyhýbať, vidím, že dnes to tak asi nebude.
„Tak Allys, odpovieš mi?“ Začala pomaličky zbierať taniere špinavé od zákusku a dala ich do drezu, schmatla špongiu a začala ich umývať, no neustále ma nespúšťala z očí.
„Aj ja by som to rád vedel.“ Pridal sa k nej ocko, čím mi to vôbec neuľahčil. Rozmýšľala som nad rôznymi variantami toho, čo by bolo najlepšie urobiť. Priznať sa? Nehrozí! Veď sa hýb! Rozprávala som sa s mojím podvedomím, ktoré malo už len trošičku k tomu aby sa nezrútilo. Neuveríte čo som v tej chvíli urobila.

Ako najväčší zbabelec som vzala nohy na ramená a utiekla do svojej izby. Na schodišti som ešte počula ockovu poznámku.
„Čo to má znamenať?!“ Priznám sa, ani ja sama neviem, čo to do mňa vošlo, nadávala som na seba, lebo som dobre vedela, že som spravila chybu, ale už je neskoro aby som ju napravila. Pri mojom úteku som sa ešte stihla potknúť o okraj koberca a pekne som sa šmykla  zo schodov, ako následok môjho pádu si to odnieslo práve moje koleno, ktoré už aj beztak bolo dosť v zlom stave. Prešla som malou uličkou na 2. poschodí a odbočila do mojej izby. Zatvorila som za sebou dvere a hodila som sa na zem. Vtom som počula kroky smerom ku mne. Čo najrýchlejšie som sa snažila pohľadať kľúč od dverí a zamknúť sa. Našťastie som to len tak tak stihla. Tie kroky patrili ockovi.


„Allyson, čo to malo znamenať?! Správaš sa ako malé decko, otvor dvere a poď dole.“
„Nie.. Ja nejdem!“ Rázne som odpovedala.
„Nevie čo je to s tebou, keď spomeniem čo i len jedno chlapčenské meno, ihneď skamenieš a utečieš. O čom neviem? To som až taký zlý otec?!“ Karhal sám seba a pritom mi jemne búchal do dverí, asi čakal, že mu otvorím. No ja som mu ani len neodpovedala, pretože mal pravdu. Vždy keď povie aspoň meno chalana, akoby som ho nepočula, nezaujímajú ma! Moje srdce si už totiž niekto získal, niekto, ktorého meno keď počujem zastaví sa mi dych a srdce prestáva byť.


„Tak dobre, vidím, že sa dnes asi neporozprávame.“ Odstúpil od dverí a kráčal späť dole do kuchyne. Začala som sa obviňovať z toho, že som mu aspoň mohla odpovedať, on vôbec nie je zlý, práve NAOPAK. Je to najlepšie, čo ma v živote mohlo stretnúť. Stíchla som a začala potichu načúvať, lebo moja izba je nad kuchyňou odkiaľ môžem všetko počuť.
„Prečo som taký zlý otec, Maura?!“
„Billy, nie si zlý, to sú deti, ich vek, musíš ju chápať.“
„Ako ju mám chápať keď sa v poslednej dobe ani nerozprávame?“
Až tak mi došlo, že žiaľ aj toto je pravda. Cez týždeň chodím neskoro zo školy, lebo mám tanečné skúšky, ak mám čas tak idem von s priateľmi, ak nie robím niečo doma a tiež mám ešte kopu učenia. Cez víkendy ešte pracujem v „Café Bare“ takže domov sa chodím asi len najesť a vyspať. Je to síce vyčerpávajúci program, ale pri tomto aspoň na všetko zabúdam a žijem len pre moment prítomnosti, no úplne som zabudla na neho, ani ma nenapadlo, že by ho mohlo takto bolieť to, že sa s ním skoro nerozprávam. No všetko si zle vysvetľuje, ja, ja len chcem žiť, nemám na to snáď právo? Rozprávali sa tam potom ešte asi 5 minút, tak Maura usúdila, že bude najlepšie ak už pôjde domov. Dnes to bolo asi prvýkrát, čo mi tu vadila, ani neviem prečo.

Tak som videla ako sa rozsvietilo nad vchodom do domu, rýchlo som utekala k oknu pozrieť sa, čo sa tam robí. Uvidela som niečo, pri čom ma zabolelo na hrudi, oni dvaja sa OBJÍMALI. To je po prvýkrát, čo ocko držal v náručí inú ženu ako je mama! Rozlúčili sa a súdiac podľa toho, že som počula ako zapol telku asi išiel pozerať jeho obľúbený seriál „Dr. House“ aj keď ho videl aspoň miliónkrát.

S beznádejou som pozrela na dvere pri, ktorých bola pohodená obálka, úplne som na ňu zabudla. Vstala som z postele, vzala obálku a oprela som sa o stenu vo veľmi zvláštnej polohe. Pohadzovala som si ju z jednej ruky do druhej až kým som sa nerozhodla ju otvoriť.

Bola zabalená veľmi precízne, až som sa bála, že sila v mojích rukách poškodí jej obsah. Opatrne som otvorila horný povražec a zvedavo nakukla do vnútra. Čakala som možno list, ktorý by mi povedal viac alebo nejaký talizman z Ameriky, lebo ako deti sme si sľubovali, že raz spolu navštívime L.A. Pousmiala som sa nad tou spomienkou, lebo bola práve jednou z tých najkrajších.

Niallove sny sa splnili a niektoré sa ešte určite splnia, na rozdiel od tých mojich, čo pre mňa bolo ešte viac flustrujúce. V obálke bola fotografia, podľa jej kvality to bola už staršia fotka, no keď som ju vzala do ruky, prešiel mi mráz po chrbte, roztriasli sa ruky a neveriacky som krútila hlavou, že to nie je pravda. V očiach sa mi na úplnom krajíčku zaligotala maličká slza, ktorá si hľadala cestu a kotúľala sa mi po líci až k brade, odkiaľ mi padla presne na miesto, kde bylo moje stále neutichajúce srdce. Na tej hrozne starej fotografii som bola ja. Malá Allyson a Niall. Boli sme ešte deti, mohli sme mať tak 5 rokov. Zákon času bol však neúkrutný a z toho, čo sa tam stalo si pamätám iba jednú podstatnú vec. Tá fotka zachytávala okamih, ktorý ma dostával do úzkosti a bezradnosti. Obidvaja sme na pieskovisku za našim domom, všade okolo sú pieskové „veže“ a pokúšame sa postaviť hrad – naše vlastné kráľovstvo.

Usmievame sa s napoly vybitými zubami, lebo práve deň pred tým sme sa učili bicyklovať. Vystierame ruky, teda ja pravú a Niall ľavú. Prsty sa nám zvierajú k dlaniam, ale iba jeden z nich zmenil svoj smer. Malíček. Malé malíčky obkrúcame jeden okolo druhého a hovoríme si, že : „Navždy budeme najlepší priatelia“ Náš „maličkový sľub". Keď sa pozerám na tú fotku, cítim sa akoby to bolo len nedávno, čo bolo ešte všetko tak krásne. Mamka s ockom neboli ešte rozvedení a vlastne vtedy pôsobili ako najšťastnejší pár na svete. Kto by to povedal, že o pár rokov bude všetko inak..

Že moji rodičia sa budú nenávidieť a ja s chalanom, ktorého milujem neprehovorím taký dlhý čas, že je mi do plaču už len keď na to pomyslím.. 

Copyright © 2014 Michelle_Reall

Boy from the past (Niall Horan) I. sériaWhere stories live. Discover now