Boy from the past (Niall Horan) I. séria

7. Chapter

Pozerala som sa do očí hádam toho najkrajšieho chalana na škole (aspoň to tak tvrdili ostatní). Snažila som sa udržať na uzde i keď nemôžem poprieť, že ma to prekvapilo. Nahodil svoj očarujúci úsmev, ktorému by hádam žiadna baba na mojom mieste neodolala. Prenikavá zelená farba jeho očí bola ako droga, ktorej som sa neústupne poddávala. Hádam by som sa tam aj roztopila ako čokoláda.

„Ahoj Lukas.“ Vyšlo zo mňa a začala som sa krotiť, lebo taký chalan ako je on by o mňa ani vo sne nezavadil. Vyšportovaná postava ho uvzniesla za kapitána futbalového družstva a všetky baby po ňom tajne šaleli, okrem MŇA. Neznášam namyslených ľudí, čo si z každého robia posmešky, viem, súdim ho aj, keď ho ešte nepoznám. Som na tejto škole už isté roky, no nikdy by som nepovedala, že chalan ako je ON by sa ozval k babe ako som JA. Umúdrila som sa a napadlo ma, že snáď možno bude len niečo chcieť, nemala som chuť s ním zbytočne strácať svoj drahocenný čas.

„Kde je Mia?“ A búm, opadli zo mňa všetky pochybnosti, ktoré som mala. Uľavilo sa mi na duši, že neprišiel práve za mnou, ale určite hľadá Diu.

„Možno v škole netuším, dnes som neišla autobusom.“ Odmrmlala som svoj preslov, zatiaľ čo sme prechádzali cez chodbu a všetci na nás hľadeli akoby sme boli nový párik na škole. Neznášam tie pohľady „nenávisti“, keď si polovička školy myslí, že som im ukradla chalana ich snov. Mala som chuť im povedať „Nebojte sa, on si nikdy nezačne s takou chuderou ako som ja.“. Veď to aj bola pravda. Jeho skvelé postavenie si nedovoľovalo aby sa bavil s úbohou zabudnutou dušou.

„Fákt, neverím, že si išla so svojím zraneným kolenom toľkú diaľku.“ Povedal s takým záujmom, že ma to až prekvapilo. Však viac ako to prekvapenie ma zaujímal fakt, odkiaľ vie, že mám zranené koleno? Na začiatku týždňa so mnou totiž pri skúške tanca poriadne spadlo. Možno to bolo mojou nešikovnosťou a možno to tak malo byť. Jedno však bolo jasné, on o tom vedel a pri tom o tanec ani nezakopne, nedalo mi však ovládnuť moju zvedavosť a tak som sa opýtala.

„Odkiaľ vieš, že mám zranené koleno?“ Trochu sa zamyslel, a nakoniec odvetil.

„Nepýtaj sa, jednoducho to viem.“ Naklonil hlavu, nahodil úsmev a myslím, že ešte mrkol jedným okom. Otočil sa, urobil jeden krok vpred, tak sa otočil naspäť ku mne a z reči pier som vyčítala, že mi potichu povedal „ahoj“ a začal sa odo mňa pomaličky vzdiaľovať až sa stratil v dave študentov.

Dnešný deň sa teda začal fakt výborne. Myslela som si v duchu a netrpezlivo čakala na Miu, lebo ako stále sme sa mali stretnúť pred hodinou. Otváram skrinku a vyberám si veci potrebné na hodinu, zamýšľam sa však stále nad tým o čo mu išlo. Neverím, že by si ma všimol až teraz, nech je ako chce je to dosť podozrivé. Zatváram skrinku a zahľadená do zeme sa presúvam po chodbe smerom k triede, kde mám teraz hodinu.

„Allýs“. Vykríkol niekto za mnou tak silno až sa otočila polovica chodby, vzápätí mi ten „niekto“ dal na oči ruky a snažil sa zisťovať, či prídem na to, kto to je. Mne to bolo jasné už od začiatku. Prevraciam očami a odhadzujem ruky z mojich očí.

„Neviem, žeby samotný Einstein?“ Otáčam sa k nej a zisťujem, že som sa nemýlila. Predo mnou stojí tá najbláznivejšia baba na škole, ktorej by druhé meno mohlo byť kľudne „šašo“. Cerí na mňa zuby a vidím ako sa jej v očiach lesknú hviezdičky, je na nej vidieť, že je z niečoho očividne veľmi nadšená, no keď sa jej na to chcem opýtať, predbieha ma otázkou.

„Rozprávala si sa s Lukasom?“

„Hm.. áno. Prečo?“ Krčím plecami a nechápavo sa na ňu pozerám. Nikdy by som nepovedala, že sa taká somarina rozšíri tak rýchlo. Po celej škole.

„A o čom ste sa bavili? Čo chcel?“ Vzápätí na mňa vychrlila toľko otázok, že som ich ani nestihla registrovať a hneď pri druhej som sa stratila. Upozorňujem ju, že už nám bude zvoniť a máme ísť do triedy, nerada by som naštvala pani Hanibellovú – tú starú strigu (neznášam ju od vtedy, čo ma neprávom obvinila z toho, že opisujem, dala mi týždeň po škole a celý mesiac som mala úlohy naviac), ktorá je presná ako hodinky.

Vstupujeme do triedy, kde ma azda každý svoj vlastný svet. Prvý pohľad na mňa vrhá tá hlupaňa Rebecca, ktorú už dlhšu dobu nemôžem zniesť. Obšmieta sa okolo Lukasa a dáva mu bozk na pery. Myslím si, že také veci by si mohli nechať pre seba i keď viem, že sú školský známi párik, mohli by sa krotiť. Krútim hlavou a obraciam sa k Mii, ktorá je pred mnou a hľadá miesto našej lavice.

Toľko, čo sme si sadli vstupuje do triedy pani Hanibellová a každí znechutene vstáva. Zadáva nám akúsi úlohu, z ktorej nie som tiež 2 krát šťastná. Znechutene otváram zošit a zisťujem, že ma niekto zo zadu volá. Otáčam sa k Emme a pýtam sa jej, čo potrebuje, zvykne jej totiž prestať písať pero, alebo neviem čo máme robiť.

„Čo potrebuješ?“ Potichu šepkám aby si to striga nevšimla. Neodpovedá iba mi vkladá do ruky akýsi kúsok papiera a žiada ma, aby som si ho prečítala.

„Allyson? Nemáte dosť práce?!“ Kričí striga spoza stola, ta prenikavo, že mi to až trhá uši. Mlčky sa otáčam naspať k lavici a zvieram v dlani papierik, ktorý je zrejme adresovaný mne.

„Stálo ti to zato?“ Drgá do mňa Mia a ukazuje na moju dlaˇm, zrejme by bola veľmi rada zistila, čo v nej skrývam. Odťažito sa obzerám po celej triede a snažím sa zistiť, pre koho som dostala taký „pekný“ výklad.

„Otvoríte to a máte ďalšiu úlohu naviac.“ Poznamenala striga a spoza okuliarov jej kukali oči ako melóny. Sťahujem sa, papierik si odkladám do vrecka a snažím sa pokračovať v písaní i keď som ešte ani nezačala. V duchu sa modlím aby táto hodina skončila a ja som bola už doma pred telkou s colou v ruke a chipsami na stole. Vžívam sa do tej situácie až tak, že mi hlava padá od únavy na lavicu. Otriasam zo seba všetkú chuť do spánku a myslím len na to, že je Piatok a pred sebou mám 2 dni voľna.

Cez prestávku ma Mia poúča o tom ako sa mám správať na hodine a vtipkuje o tom, ako dnes prišla oblečená do školy pani Hanibellová. Spomínam si na papierik, ktorý som dostala a hmatám si do kapsy aby som ho našla.

„Už si si to prečítala?“ Netrpezlivo hovorí Dia a snaží sa mi ho vytrhnúť z ruky.

„Počkaj.“ Kričím a snažím sa rozgúľať papierik. Otváram ho a so záujmom začínam čítať.

„Ak sa chceš stretnúť, tak dnes večer o 8 v Caffé Bare, budem ťa čakať“ ..

PS: Ak ste sa niekto dostali až sem a máte chuť, môžete mi zanechať nejaký komentár, ktorý by ma veľmi potešil. Môžete písať aj názory na túto story, veľmi rada si to prečítam, a ďakujem tým, ktorí to čítajú :)