21. Chapter

3K 120 2
                                    

Šofér mi otvára dvere od auta a pred sebou má obrovský tmavý dáždnik, ktorý mi podáva do rúk, neviem či mám čakať s tým dáždnikom na neho alebo ho tam mám nechať nech zmokne, mám aspoň trošku súcitu, veď je to tiež len človek.
"Poď Allyson, on má svoju prácu." Chytá ma na rameno Emily a smerujeme ku kamennej klembe, ktorá obopína vchodové dvere do vily.

Som tak strašne hladná, že môj prvý krok vedie ihneď do kuchyne, mala som to tu už trošku "zmapované" teda letmo si to pamätám keď som odtiaľto išla preč.
Otváram chladničku a zrak mi padá na tanier plný jedla, ktoré bolo zrejme pripravené pre mňa na večeru.
"Čo to robíte, nechajte nech to vyberiem." Vstupuje do kuchyne s ráznym príkazom Melinda.
"Prosím ťa, nie som malé decko toto si viem urobiť aj sama." Hovorím jej a vyberám tanier z chladničky.
"Je to moja práca urobím to ja, nakoniec aj tak neviete ako to máte zohriať." Zamýšľam sa a potom ustupujem, sadám si za stol na stoličku a neviem sa dočkať toho úžasneho jedla, jeho vôňa mi priam tancuje pod nosom.
...
Pozerám sa na prázdny tanier a môj žalúdok hovorí "dosť". Melinda pri mne stála celý čas v kuchyni a čakala kedy to dojem, cítila som sa ako vo väzení, naozaj.
"Môžem to umyť?" Pýta sa ma a vzápetí mi berie tanier spred úst.
"Veď to môžem umyť aj ja." Robím si z nej srandu, lebo viem, že tuna sa moja veškerá práca skončila, len tak si tu vegetiť celý deň aj keď by som jej rada pomohla.
"Chutilo ti?" Ozýva sa hlas niekoho kto práve vstúpil do kuchyne. Obzerám sa a zisťujem, že sa pozerám na človeka, ktorý toto všetko spôsobil - na Josha !!
"Hmm, áno." Mrmlem si popod nos a snažím a vyhnúť jeho pohľadu.
"Melinda, choď preč, už si môžeš ísť ľahnúť." Slušne ju posiela preč a ja sa zbieram pomaličky tiež, lebo nemám chuť s ním hovoriť. Vstávam od stola a nerušene sa beriem preč.
"Počkaj, chcem sa s tebou porozprávať." Hovorí mi a ukazuje aby som išla za ním. V duchu myslím na to ako by som ho najradšej zabila ale viac ma zaujíma to čo mi chce povedať.
...
Sme v jeho kancelárii a každý z nás čaká kto začne.
"Tak, čo si mi chcel povedať?" Pýtam sa ho, lebo by som najradšej už ležala v posteli a spala. Zhlboka si zakašľal a sadol si za stoličku pred stolíkom z dubového dreva.
"Viem, že ma asi nenávidiš, ale to čo si dnes spravila bolo nadmerne detinské, keby si videla ako sa o teba tvoja mama bála a koniec koncov som sa o tebe bál aj ja, veď som tvoj nevlastný otec.." Odmlčal sa.
"Nie, to teda nie si, pokiaľ viem s Emily ste sa ešte nevzali takže nie si žiadny môj nevlastný otec!" Konštatujem ale únava mi už úplne lezie na rozum.
"Ale budem, vieš to je to čo ti chcem povedať." Z vrecka vyberá akési kľúče a otvára šuplík v stolíku, chvíľu sa v ňom prehrabáva a tak vyťahuje malú srdiečkovú krabičku.
"Nie, to nie!" Kričím, lebo už viem asi o čo ide.
"Áno, chystám sa tvoju mamu požiadať o ruku a vieš prečo, lebo je výnimočná je to tá najlepšia žena, ktorú som kedy stretol a aj keď viem, že som týmto spôsobom rozbil rodinu mne tiež nikto nezabráni milovať toho koho chcem, vieš asi ti nerozprávala ako sme sa stretli ale už pri našom prvom stretnutí som vedel, že je iná a túžil som po nej."
"Jasné, kvôli jej peniazom,..  to nemôžeš spraviť."
"Nie, kvôli jej šarmu a myslím si, že sme toho už veľa preskákali máme aj dcéru, Kate je dôkazom toho, že sa milujeme a toto nás navždy spojí.."
"Toto jej povedal ocko, keď sa brali a žiadne navždy nebolo.." Skočila som mu do reči.
"Allyson, ale už prestaň! Už máš svoje roky, určite vieš aké je to keď niekoho ľúbiš, len ti chcem povedať, že Emily vážne požiadám o ruku či si to ty budeš priať alebo nie!" 
"Dosť, stačilo, idem preč, nemám chuť počúvať takéto veci!" Odchádzam a hľadám svoju izbu. Keď do nej vchádzam cítim pocit domova, to robí ta úplna napodobenina mojej izba v Irsku. Vrhám sa na posteľ ale tentokrát už neplačem, pre Josha nevyroním ani jednu slzu, nestojí mi ZATO, no predstava, že bude mojím nevlastným otcom ma desí, desí ešte viac ako to, že žije s mojou mamou, aj keď mal pravdu, možno ju naozaj miluje .. 

Boy from the past (Niall Horan) I. sériaWhere stories live. Discover now