Boy from the past (Niall Horan) I. séria

29. Chapter

Celá nedočkavá som čakala na ocka v obývačke, kde bol Robin a Josh. Vládlo tam hromové ticho až kým Josh nevytiahol z vrecka malú krabičku. Postavil sa z kresla a pristúpil ku pohovke kde som sedela ja s Robinom.

"Je pekný?" Otvoril krabičku, v ktorej sa ligotal nádherný prsteň. Pomyslela som si, že sa vychvaľuje nad tým, čo kúpil mame ale opak bol pravdou.

"Dnes chcem vašu mamu požiadať o ruku." Oznámil celkom jednoducho.

"Ale veď dnes príde na večeru ocko!" Protestovala som, bola som proti tomu aby musel vidieť celý ten ceremoniál, určite by ho to aj po tých rokoch stále ranilo.

"Prepáč Allyson, ale Billy by sa to raz aj tak dozvedel, už mám všetko pripravené."

"Ale veď sme ti mali pomôcť." Ozval sa Robin.

"Pomôžete mi so svadbou, to som vám sľúbil." Odpovedal, zatvoril škatuľku a vložil si ju do vrecka od nohavíc.

"Allyson, Robin?" Počula som známi hlas.

"Ocko!" Skríkla som a rozbehla sa spolu s Robinom za ním. Objímala som ho aspoň 5 minút zatiaľ čo sa na nás braček iba prizeral.

"A ty nie si môj?" Smutne sa opýtal ocko a čakal na jeho reákciu. Chvíľu váhal ale nakoniec povedal. "Som rád, že si tu." a objal ho.

Vo chvíli keď to každý čakal najmenej samozrejme vstúpil do izby Josh a iba hlasnejšie zakašľal, čo znamenalo "už dosť, je to trápne". Tak sme sa všetci presunuli do jedálne, kde som ešte nemala možnosť jesť, dnes to bola moja premiéra. V strede miestnosti bol veľký biely stôl, ku ktorému boli biele stoličky a krásny biely čipkovaný obrus, celá jedáleň sa niesla v bielom duchu, dokonca aj záslony boli biele s čipkou, mama si na tom dala záležať, alebo to bol Josh?

..

Po jedle Josh zase hlasno zakašľal, cítila som, že sa tá chvíľa blíži, chvíľa keď bude mať neoficiálne nevlastného otca, taký strašný pocit, keď si tie 2 slová vybavím v hlave až ma mrazí.

"Ehm, dnes večer, keď sme sa tu tak zišli, by som chcel povedať jednú vec." Pozorovala som každú jednú tvár. Robin bol celkom zmetený z toho, čo sa deje ešte stále si nebol celkom istý tým, čo sa práve teraz stane.

Mama bola celkom prekvapená, teda veď ešte aj len bude ak sa dozvie, čo pre ňu jej milovaný pripravil a ocko? Ten asi tušil o čo tu ide, videla som na jeho tvári smútok ale zároveň aj radosť, možno už len kvôli tomu, že sa vezmú na ňu zabudne, veď má Mauru, dobre viem, že si obidvaja veľmi rozumia ..

"Emily, žijeme spolu už veľa rokov, dobre vieš, že ťa neskutočne milujem a preto ..," Pokračoval, srdce mi búchalo akoby žiadal o ruku práve mňa, chcela som tomu silou mocou zabrániť, ale dobre som vedela, že sa to nedá ..

"Sa ťa chcem opýtať, vezmeš si ma? Budeš mojou ženou?" A vyrútil z vrecka krabičku s prsteňom. Kvôli tomu prsteňu by som určite neodmietla, ALE iba kvôli nemu.

Robin sklonil hlavu do stola a ocko bol smutný. Mama sa rozplakala a spolu s objatím mu povedala: "Áno!" Tak jej nasadil prsteň a neskutočne sa radovali. (Krásny príbeh, škoda bola len v tom, že nič z toho čo sa tu dialo sa mi nepáčilo.)

"Šampanské!" Zvolal a Melinda ihneď pribehla. Našťastie už bolo otvorené takže žiadne ceremoniály sa nekonali, iba sme si všetci museli pripiť, no ocko chcel niečo povedať.

"Som rád, že som svedkom takejto udalosti, Josh berieš si naozaj skvelú ženu, plnú plánov a ideálov, som strašne rád ale na druhej strane som aj veľmi sklamaný, budeš otcom mojich dvoch detí, chráň ich a ochraňuj, ja sa som o to snažil celý čas, žiaľ teraz mi to moja finančná situácia nedovoľuje .," Silné slova silného chlapa, ale slzy to odmäkčili.

"Oci, neplač." Pribehla som k nemu a utešovala ho.

"Billy, vážne som netušila, že sa dnes stane práve to, ak by som to vedela, nepozvala by som ťa, určite ťa to ranilo.," Prehovorila Emily.

"Nie, to je v poriadku, pamätáš, keď si šťastná ty, som šťastný aj ja ..," Odpovedal a pobral sa preč z jedálne. Ešte chvíľu som upokojovala situáciu s mamou a Joshom tak som utekala za ním.

"Kde si?" Volala som na neho.

"Tu, Allys." Počula som tichý hlások.

"Poď, ideme vonku." Navrhla som a tak sme sa premiestnili z domu do altánku na záhrade v zadu za domom.

"Si OK?" Opýtala som sa ho aspoň tretí krát. Iba kývol hlavou.

"Chýba ti mama?" Hovorím a stáčam mu ruku.

"Nie, chýba mi tu niekto iný, niekto kto ma vždy v takéjto situácii podrží, kto ma chápe .." 

"Maura?" Hovorím aj keď viem, že isto myslel na ňu.

"Áno." Odpovedá.

"Ľúbiš ju?" Som celkom smelá.

"Vieš, Allyson, keď budeš v mojich rokoch pochopíš, že ľúbiť nie je všetko, potrebuješ mať pri sebe človeka, ktorému môžeš dôverovať a vieš, že tu bude vždy pre teba ,."

"Tak prečo jej to nepovieš?" Nahvrhujem, lebo by to bol celkom dobrý nápad. Chvíľu premýšľa a potom hovorí.

"A ako?" Ja som sa iba usmiala lebo v mojej hlave sa zrodil ďalší skvelý nápad.

"Neboj sa, už ma niečo napadlo."