11. Chapter

3.4K 156 2
                                    


Nervuje ma to natoľko, že vypadá zo mňa iba jedno slovo.
„Niall?“ Hovorím skôr ako si to stihnem v hlave premyslieť. Tak zaznelo iba „Hrŕ“, nejaké zvuky a hovor sa prerušil. Srdce mi bilo ako na poplach i keď som si nebola istá tým, že to bol on. Ocko na mňa len nerušene pozeral a čakal, čo poviem.

„Tak nič, zrušil to.“ Odpovedám a v mojom hlase je cítiť sklamanie.
„Vážne to bol on?“
„Neviem..“
„Ukáž mi číslo, pozriem sa na predvoľbu a uvidíme.“
„Nie.“ Trhám mobil a ani neviem prečo. Možno preto, že sklamanie z toho, že to nebol on by ma bolelo.
„Nič tým nestratíš, ukáž.“
Podávam mu mobil a nechty si idem od nervozity obhrýzť až nemám čo.
„Mal som pravdu, je to predvoľba do NY.“ Hovorí po chvíli.
„Ako to už len vieš?“ Pýtam sa.
„Tá predvoľba je rovnaká ako z čísla,  z akého mi volala Maura, keď bola v Amerike.“
V duchu si myslím, že ak to bol on, tak ak sa chcel ospravedlniť, moc to nedomyslel, alebo možno týmto chcel vo mne práve vzbudiť pochybnosti.
„Idem si ľahnúť, už je neskoro.“ Vstávam z kresla a svoj cieľ upínam na smer – Kúpeľňa.

Ležím v posteli a myseľ mi vymetá myšlienka „ Čo tým chcel dosiahnúť?“
Nialla veľmi dobre poznám, teda poznala som ho – pre niekoho je možno plný chýb, ale pre mňa je práve týmto výnimočný. Zaspávam s fotkou a plyšákom „Ennym“ v objatí. Ten plyšák má už veľa rokov, ale je to to jediné, čo mi pripomína Nialla ešte v dobrom slova zmysle. Na druhej strane je mi ľúto Adama, je to fajn chalan, no pre mňa tam bude vždy to slovo „ALE

„Allyson, zlatko.“ Zobúdza ma celý vysmiaty ocko. Pretieram si oči a zisťujem koľko je hodín. Šťastie je ešte len 10 hodín takže mám ešte čas do vtedy kým pôjdem na zmenu do kaviarne.
„Čo sa deje?“ Vyhúkane na neho pozerám.
„Práve teraz mi volali, mám prácu.“
„To je úžasná správa, ja som vedela, že tu ostaneme.“
„Teda, neviem, či ju príjmem..“
„Čože, prečo nie?“
„Ide tu o to, tá práca je v Londýne, a je to na dlhší čas..“
„Londýn?“ Vyšlo zo mňa len toľko, tie dlhé roky som sa snažila vyhnúť sťahovaniu a teraz toto?
„A my tam pôjdeme?“ Hovorím.
„Je to vynikajúca práca o akej som celý život sníval, ale budem akceptovať aj tvoje rozhodnutie, no ber na vedomie, že dom už dlho nebudem mať z čoho splácať.“
Jasné a znovu je to všetko na mne. A čo mám teraz robiť? Mám to tu všetko nechať tak?
„Do večera sa musíš rozhodnúť.“
„Čože?“
Tak ťažká úloha a padla práve na mňa? A čo ja viem? Mám tu spomienky, zlé spomienky a dobré? Jedine Mia, ako tak sama premýšľam, nič viac.. Je zložité sa rozhodnúť behom pár hodín ako zmeníš svoj život. Bolo mi ľúto seba, ale ešte viac ocka. Bol taký šťastný keď mi to prišiel oznámiť. Mám tu snáď všetko, čo mi robí život krajší, no ja vážne neviem čo mám robiť..
„Ak tu prácu príjmem, už zajtra musíme odísť.“
„Fajn..“ Odpovedám a ukazujem mu nech ide von z izby. Je to trošku drzé gesto, ale tak, čo by ste robili na mojom mieste?
A čo škola? Veď tu mám už skoro všetky známky uzavreté, nový ľudia, nová zmena,.. No keď nad tým tak rozmýšľam, možno je to práve TO, čo potrebujem – ZMENU i keď v tomto prípade je to dosť odvážny krok.

Večer o 8 sa vraciam domov z kaviarne úplne uťahaná a navyše ešte vôbec neviem, čo ockovi odpoviem. Jastrabie oči Mauri ma však zastavujú a hovoria.
„Prečo si k nám dnes neprišla?“
„Bola som v práci.“
„A neprídeš aspoň teraz večer?“
„Neviem, asi nie..“
„Zdá sa mi to, alebo máš vážne zlú náladu?“
„To sa ti len zdá..“ Odpovedám a zároveň sa s ňou aj lúčim. Na jednej strane som rada, že som sa vyhla tomuto rozhovoru, no na druhej ma to zase trošku mrzí, že som sa nedozvedela o tom, čo mi chcela povedať.
Po ceste domov som sa zastavila ešte v potravinách, kde mali otvorené, stretla som tam Miinu mamu, ktorá mi povedala, že Mia mi odkazuje, že večer k nám príde. Takže ako vidím, dnes mám zase riadne nabitý program. Ukladám tašku s nákupom a rýchlo hľadám niečo z čoho by som sa mohla napiť. Zisťujem však, že žiadnu vodu ani džúš v kuchyni nemáme a tak mi neostáva nič iné ako ísť do špajze po vodu.

Držím v rukách pohár s vodou a konečne sa teším na to ako uhasím smäd, keď pozriem na stôl, kde je papier. Dosť podozrivý papier, zaujal ma natoľko, že ho chytám do ruky a čítam.
„Upomienka na zaplatenie elektriny.“
Nejde mi to do hlavy, veď ocko predsa vravel, že ešte má z čoho zaplatiť a teraz toto? Začínam uvažovať logicky a dopadá mi len jediné vysvetlenie.
„Topíme sa v dlhoch už tak dlho a on mi to ani nepovie!“
Zrazu počujem ako buchli dvere a niekto kráča smerom ku mne. Rýchlo beriem papier do rúk, skladám ho a ukrývam do bundy.
„Allyson už si doma, nakúpila si?“
„Áno, ešte som mala začo..“ Iba sa usmeje, asi niečo tuší, uhýba mi pohľadom a hľadá to, čo som pred chvíľou našla ja.
„Nevidela si tu náhodou taký papierik?“
„Myslíš toto?“ Vyťahujem ho z vrecka a hádžem ho na stôl.
„Kedy si mi o tom chcel povedať?!“
„Nemala si sa o tom dozvedieť, myslel som si, že to vyriešim..“
„Ako vidíš nie, pre Boha, čo ak nám tento dom ešte vezmú?“
„Nie už..“
„Čo už?!“
„Už nie je náš..“
„Ako to, že nie je náš?!“
„Toto tu nie je jediná upomienka, vlastne hľadal som ju preto, aby ju zaplatil nový majiteľ domu..“
„Nový majiteľ?“ Celá šokovaná si sadám na stoličku, lebo toto je už aj na mňa priveľa.
„Teraz to tu patrí Maure, pomohla nám.“
„Kde, na ulicu?“
„Ty to nechápeš, Maura to zaplatila z Niallových peňazí, vždy je lepšie aby ho mala ona ako boh vie kto cudzí..“
„Takže mi neostáva asi už nič iné však?“
„Vážne som nechcel aby to takto dopadlo“
„A myslíš, že ja áno?“
Je KONIEC, definitívne už ani nemám kde bývať. Behom pár dní sa všetko zrútilo.
„Takže Londýn je viac ako istý, čo?“
„Prepáč.“ Bolo to jediné, čo mi povedal. Rozplakala som sa a utekala preč.
„Kam utekáš?“
„Veď sa predsa idem baliť, nie?! ..

PS : Prepáčte, že mi trvalo 10 kapitol na to aby sa tento príbeh vôbec mohol rozbehnúť, no už zajtra čaká Allyson veľké prekvapenie, máte sa na čo tešiť :) a ďakujem za viac ako 100 prečítaní, ste super :)

Boy from the past (Niall Horan) I. sériaWhere stories live. Discover now