Boy from the past (Niall Horan) I. séria

15. Chapter

Mám ho chodiť navštevovať? Ja chcem ísť hneď teraz domov, bez výnimky, stavím sa, že tu nevydržím ani deň, som ešte len na letisku ale cítim sa úplne hrozne! Pri mame a pri jej "rodinke" nemôžem byť, budem tam jedným slovom zavadzať. Neverím, že ma ocko takto podrazil. Hrozný Londýn, hrozný život! Chcem byť pri Niallovi! Hneď teraz, mať tak čarovný prútik a všetko vrátiť späť.
"Ja pôjdem taxíkom." Hovorí mi ocko.
"A ja?" Pýtam sa.
"Ty ideš so mnou, chvíľu vydrž príde náš šofér." Hovorí mi a pozerá sa na hodinky, ktoré odrážajú svoju zlatastú farbu od lúčov slnka. Začínam si uvedomovať, že moja mama je  bohatá podnikateľka a ja s ockom nemáme kde bývať, je to spravodlivé? Myslím si, že naša situácia sa dala riešiť aj iným spôsobom ako tým, že by sme si predali dom a "presťahovali" sa sem do Londýna na istý čas, ja len dúfam, že to bude čo najmenej.

Ockovi už dorazil taxík tak si začal nakládať svoju batožinu do kufra, zatiaľ čo za mňa to urobil "mamkin poskok". 
"Určite sa zastav, príď kedykoľvek po škole snáď budem doma, určite ťa budem čakať." Hovorí ocko a podáva mi do rúk papierik s jeho adresu domu. Osobne som dosť zvedavá kde sa to dostal ale viem, že už o pár minút budem sedieť v krásnom mercedese.
"Určite prídem." Vrhám sa mu do náručia a silno ho objímam. Mama sa na nás len pozerá a vidím na nej, že je jej ľúto, že sa k nám "nemôže" pridať, aj keď by mohla, skôr nechce a cíti sa tam pred šoférom maximálne trápne, ale mňa to nezaujíma.

Sedím s mamou v aute a premýšľam nad tým ako sa budem tam u nich nudiť, ten pocit keď je človek doma môže si robiť čo chce, ten sa pre mňa skončil, lebo tu sa tak NIKDY cítiť nebudem!

Vchádzame cez veľkú bránu a predo mnou sa vypína  vila s obrovským pozemkom a bazénom aj keď stále nechápem na čo im to je keď väčinou svojho času netrávia doma, teda až na bračeka Robina ani neviem či sa teším na to keď sa s ním znovu stretnem.

Šofér otvára mame dvere, zatiaľ čo si ja otváram sama, ja toľko "slušnosti a pozornosti" nepotrebujem. Ak by som nevedela, že je toto Londýn tak by som to nikdy nepovedala. Je to trošku odľahlejšia časť. Stojím tam ako drevo a myšlienkami som doma, v malom útulnom domčeku na okraji mestečka.
"Prichystala som ti izbu, Melinda tú poznáš, ti ju ukáže." Melinda je ich slúžka, je to "emigrantka" ako ju nazvala. Prišla z akejsi krajiny, ktorej názov som už zabudla, čo je ale zaujímavé má len 19 rokov, áno tak mladá a už pracuje ako služka, je to milá baba ale dosť uzavretá, napadlo ma, že aspoň ona by mi tu snáď mohla niečo ukázať. Býva tu v dome, ma menšiu izbičku, keď som tu bola minulý rok celkom sme sa spriatelili, tiež tu u susedov mám jednu kamarátku, na ktorú som úplne zabudla, volá sa Bella a je maximálne namyslená ale je s ňou sranda, čo ma veľmi teší, aj keď ani zďaleka nemá na Miu.

Vstupujem do predsiene a znovu a zas ma ohromujú všetky tie zaujímavosti, všade po strenách sú vyvesené obrazy, ktorej aj keď hodnotu nepoznám určite ich kreslil nejaký lajk, také  čarbaniny viem nakresliť aj ja. Ich renesančný štýl ma dostáva do života pred 100 rokmi tak sa ale naspäť vraciam do reality, lebo v obývačke ma víta Robin, bola som prekvapená, že si na mňa spomenul, aj keď od tej poslednej návštevy som z neho bola sklamaná, že sa ku mne správal ako sa správal, na pohľad bol jeden z tých typických "mestských" detí, no ja som bola niekde v hĺbke duši presvedčená, že je to stále on.
"Ahoj, Alls (tak ma volal), som veľmi rád, že si k nám prišla, môžem ťa odprevadiť do izby?" Hovorí a vzápätí ma objíma. Poviem vám som z jeho reákcie prekvapená a myslím si, že mu mama dohovorila, aby sa ku mne tak správal, ach tá faloš.. Pomyslela som si.
"Mala ma odprevadiť Melinda,.." Ukazujem na ňu a čakám čo na to povie.
"To nevadí, Melinda má určite ešte veľa práce pôjdem ja, či ti to bude vadiť?" 
"Nie samozrejme, že nie." Odpovedám prekvapivo a už aj kráčam smerom k mojej izbe, čakala som, že to bude tá, v ktorej som bola pred rokom, v tom dome sa dá aj stratiť fakt .. 

"Nie, nejdeš do hosťovskej, mamka ti pripravila tvoju vlastnú izbu, kedže sme mali jednu voľnú." Oznamuje mi a mení smer chôdze. Iba prikyvujem a idem za ním, v podstate sa strašne teším na to ako to tam bude vyzerať, možno ten typické "nóble štýl", alebo prehnananá rúžova, tak ako kedysi..

Keď však otváram dvere som v nemom úžase, tá izba, tá izby vážne vyzerá úplne rovnako ako tá moja u nás doma. Akoby ju preniesla z Irska priamo sem, pohlo to vo mne niečo, možno mama predsa len nie je taká za akú som ju celý ten čas považovala, možno len je iná a má ma rada ..

Prechádzam po prázdnych poličkách a rozmýľam čo na nich položím, predstavujem si tú moju a snažím sa spomenúť čo som tam mala. Boli tam zarámované fotografie z detstva, ktoré som si vzala aj sem.
"Ako tvoja izba čo?" Celkom som zabudla, že tu je Robin.
"Pamätáš si ju ?" Vrhám na neho pohľad.
"Vlastne, mama chcela túto izbu zariadiť úplne inak, tie svoje obrazy a poličky chcela dať sem, ale ja som dostal nápad, že by sme to tu mohli prerobiť tak ako to je u nás doma.." Nezaujímal ma zbytok vety iba to jedno slovné spojenie "nás doma".
"Ty si povedal u nás doma?" Opýtala som sa ho vyčítavo.
"Býval som tam sotva pár rokov, ale nikto mi to nevezme, nechcem aby si si o mne myslela, že som jeden z tých anglických namyslených deciek, lebo to odkiaľ som mi nikto nevezme." Povedal to tak krásne a precítene, videla som predo mnou dospelého chalana, ktorý si stojí za svojím a nie tipyckého nerozhodného puberťáka. Jeho slová ma veľmi príjemne prekvapili, vedela som, že niekde tam v hĺbke duše je to ON, ten braček čo vždy.. 

PS: Prepáčte sa trošku nudnú časť, ale už v ďalšej časti začne Allyson spoznávať Londýn. A tiež ďakujem za viac ako 200 prečítaní. :3