Cigarettes

•~•29•~•

Celé telo mi zmeravelo a chvíľu to vyzeralo, že moje telo napodobnilo živú tuhú mrtvolu. Nevedela som, ako zareagovať a čo povedať. Zmätene som sa na ňu dívala s otvorenými ústami bez slov. Môj otec? Ja nemám otca, nikdy som nemala. To nie je pravda. To nie je pravda. To nie je pravda.

,,Nechceš si sadnúť?"zdvihla sa zo stoličky a potľapkala po nej. Nepočkala si na odpoveď, namiesto toho ma schmatla za rameno a posadila. Kľakla si predomnou na kolená, jednou rukou si pridržiavala veľké brucho a druhou ma hladkala po rukách. Práve som sa na nich dívala. Na jej ruku, ktorá ma v pravidelnom tempe hladila a ktorá mala tak odlišnú teplotu od mojich, že bolo nepravdepodobné určiťť, ktorá z nás je viac v šoku. ,,Zlatko,"oslovila ma nenútene. Dala mi najavo, že je tu a jej jemný hlások sa mi ozýval v ušných bubienkach ešte chvíľu, kým nedoznel v ohlušujúcom tichu. Nie. Nie. Nie! Absurdné! Šialené! Zrazu sa celou miestnosťou ozval šialený a nepríjemný zvuk pripomínajúci smiech. Na prvý moment sa zdal silný, pevný, ale potom sa zmenil na žialiaci škrekot. Mama sa na mňa dívala s ostražitými očami a chápala som ju. V tejto situácií asi nebol dobrý nápad smiať sa.

,,Prečo prišiel? Kto si myslí, že je? Nakráča si k nám po sedemnástich rokoch a chce ma vidieť? Čo to je za pokrytca? Nebudem nad tým premýšľať! Nechcem sa zaoberať človekom, ktorý ťa nechal napospas osudu a samu, aby si sa seba postarala sama! Pre mňa on človek nie je, neexistoval pre mňa a nikdy nebude!"Táto reakcia bola primeraná, myslím. Mama čakala presne to, kedže chápavo prikyvovala.

,,Keby si len skúsila.."

,,Nie! Nepotrebujem ho!"

,,Raz budeš,"zamrmlala si, ale ja som to počula. Prižmúrila som na ňu oči, no nevidela to, lebo sa s námahou postavila a odkráčala k posteli. ,,Doktor sa chce s tebou  porozprávať, vraj dokončiť rozhovor, či niečo také." Zmenila tému, čím zmenšila napätie, ktoré viselo vo vzduchu. Tvárila sa akoby mi práve oznámila, aké bude počasie a mňa to zčasti upokojovalo. Snažila som sa to brať rovnako ako mama. Zmeniť tému, zmeniť zmysel myslenia, ale v hlave sa mi rozblikala kontrolka, ktorá ma uviedla do tranzu, z ktorého nebolo úniku. Po zvyšok času, čo som sedela pri okne a dívala sa na parkovisko, som nemyslela na nič iné, len na rodiča, ktorý si pred sedemnástimi rokmi vybral slobodu namiesto mňa, ktorý ma vymenil ako kus nepotrebnej veci a ktorý ma nikdy nemiloval, hoci ma stvoril. Nepoznala som ho, ale niečo vo vnútri vedelo, že s ním by som mala viac spoločného ako s mamou. Podobám sa na ňu, ale moja povaha a moje myslenie má iný smer. Snažila som sa pochopiť, alebo najsť logický dôvod, prečo by ma chcel vidieť. Chcel vidieť svoju dcéru len z čistej výčitky alebo na niečo úplne iné? Ľutovala som, že som sa v ten deň, keď sme do seba vrazili, neobzerala, aby som mu videla do tváre a napľula mu do nej. Do tej tváre zbabelca. Zistila som, že zvedavosť je veľká, ale nie dosť veľká, aby som sa pred neho dokázala postaviť a rozprávať sa s ním. Pri tej predstave sa mi nadvihnú vnútornosti, nedokázala by som to. Nepoznám ho, ale dá sa usúdiť z jeho postoja v minulosti, aký je. Mama o ňom nikdy nehovorila. Ani keď som sa na neho ako malá pýtala. Iba sa usmiala a snažila sa najsť mi otca. Chodievala na rande, ale nikdy sa nezamilovala a nikdy jej vzťah nevydržal dlho.

,,Annalívia,"oslovila ma jemným hláskom a pramienky čiernych vlasov si ovíjala okolo palca. Spýtavo som sa na ňu zadívala a ani som sa nesnažila hádať, ako tupo môj výraz vyzerá.

,,Meškáš,"povedala.

,,Kam?"nechápavo som sa pozrela na hodinky nad jej postelou.

,,Do práce predsa." Nikdy nebudem mať odvahu povedať jej, že to jediné, čo nás živilo, už nie je. Prikývla som bez výrazu a postavila sa. Ponaťahovala som si kosti, bežala jej dať pusu a svižným krokom vyšla z izby. Nemala som chuť na ďalšie novinky, preto som doktora Kingswooda nehľadala. Nohy sa mi kmitali v oku a ani som sa nesnažila dívať sa kadiaľ idem. Bolo mi nanič a k tomu ešte zima. Nemohla som prísť autom, pretože nemám palivo alebo skôr nemám na palivo. Nechcem míňať posledné peniaze na zbytočnosti. Aj jedlo sa mi zdalo zbytočné, preto som jedávala len to, čo som mala. Nič som sa neopovážila kúpiť, i keď mi v bruchu muzikanti vyhrávali tak hlasno, až sa mi zahmlelo pred očami. Aj teraz mi zašvŕkalo v bruchu a tak som si ho mimovoľne chytila. Nachvíľu som sa skrčila a počkala, kým to prestane. Vzápätí mi pípla esemeska. Nenamáhala som sa ju hneď otvárať, ale keď som ju otvorila, oči sa mi rozžiarili a srdce sa mi rozbúchalo šťastím. Mala som pocit, že toto sa mi stalo za tak dlhý čas.

Nerob si plány. Ideme von. Aaron.

Tieto dve strohé vety ma dokázali vyhodiť z miery a potešiť zároveň. Bolo to ako dúha po búrke. Dokázala som zabudnúť skoro na všetko a dokonca mu aj odpustiť to, že sa znova neozýval. Zrýchlila som krok a pre zmenu som sa nešuchtala, ale priam som bežala domov. Zachránil ma. Nebyť jeho utápala by som sa doma v ohlušujúcich myšlienkach a bála by som sa čo i len nazrieť do budúcnosti. Nechcem myslieť na nič. Chcem byť s Aaronom. Chcem ho cítiť. Jeho neodolateľnú vôňu kolínskej s cigaretovým dymom. Chcem sa ho dotýkať a chcem ho len pre seba.