Why Me? (Marauders)

29. Stratení a nájdení

Videla som pred sebou celý život.  Už - už som myslela, že som mŕtva. Namiesto toho som videla niečo iné. Tichošľap vedľa mňa spravil výpad a kliatbu vykryl. O môj Merlin! On ma zachránil. Jak ja ho milujem.

Vtedy sa k nám začali primiestňovať nejakí ľudia. Spoznala som aj riaditeľa školy. Na svoju súperku som teda začala útočiť tvrdšie. Ona však stále ustupovala a ustupovala. Poznám tento taktický ťah. Predpokladám, že si myslela, že keď ma dostane čo najďalej od Dumbledora, tak sa zľaknem a ona ma ľahko premôže. Škoda, že mne to bolo jedno. Nech mi aj zoberie prútik. Porazím ju tak či tak. 

Čím dlhšie sme bojovali, tým ďalej sme zachádzali. Už nebolo ani počuť boj. Už ma to prestalo baviť. 
,,Expelliarmus!" zakričala som a sústredila som do toho celú svoju silu. Ona síce použila protego, ale veľmi jej nepomohlo. Jej prútik mi padol do ruky, zatiaľ čo ona sa zvalila k zemi. Okamžite sa postavila a so strachom v očiach na mňa pozrela. Nevedela som, čo mám spraviť. Ona ma predsa chcela zabiť. Ale ja ju predsa zabíjať nebudem. Možno ani nemohla za to, že je smrťožrútka. Možno nemala na výber.
Zatiaľ čo ja som zvádzala vnútorný boj, ona sa opatrne otočila a začala utekať. Nechcelo sa mi za ňou bežať. Čo ak by ma doviedla do nejakého táboriska smrťožrútov. Vyslala som za ňou jednoducho iba zväzujúce zaklínadlo, ale netrafilo ju.

Otočila som sa na päte a chcela som sa vrátiť, ale neviem, odkiaľ som prišla. Navyše nikde nebolo počuť ani hláska a vďaka tme som dovidela akurát tak dva metre pred seba. 
Uchýlila som sa teda k núdzovému riešeniu. Premenila som sa na drozda a vyletela som nad koruny stromov. Nikde nič. Žiaden náznak, že by bol niekto v lese. Hrad bol od tohto miesta poriadne ďaleko. Samozrejme, pokojne som to mohla preletieť. Ja som však chcela najskôr nájsť svojich priateľov. Čo ak sa im niečo pre Merlina stalo? To by som si asi neodpustila. 

Ako tak vidím, už bolo nad ránom a my sme zmeškali astronómiu. A ďalšiu noc nespím v izbe. Pre Merlina tie si musia ale myslieť veci. 

Opäť som klesla do lesa. Letela som veľmi rýchlo a zároveň som sa pozerala vôkol seba. Aj keď cez tú hmlu som ďaleko nedovidela, aspoň som čo - to započula.

,,Adharaaaaa!" ozval sa zúfalý výkrik odniekiaľ. 
,,Adaaa! Kde siii?" počula som znovu. 
,,Ada ozvi sa prosííím! Ty nemôžeš byť mŕtva! Musíš žiť!" kričal iný hlas. 

Sadla som si na zem a premenila som sa späť na človeka a tak som šla za hlasmi. 
,,Sirius! Remus! James! Peter!" kričala som.
,,Lumos," šepla som a koniec prútika sa zasvietil. Vtedy som zacítila ako ma objali niekoho silné paže.

,,Ty žiješ. Merlin môj, ty žiješ!" plakal Sirius. Vážne som práve videla plakať Siriusa? Ale pravdou bolo, že ani ja som nevedela svoje slzy udržať. ,,Ja neviem, čo by som robil, keby...keby si tu nebola." oprel si čelo o to moje.

,,Ale si to ty, kto ma predsa zachránil, nie? A navyše, už som tu." usmiala som sa cez slzy. 
,,Ja viem. Ja viem." opakoval a potom konečne spravil to, na čo som už dlho čakala. Pobozkal ma. Nie na čelo, ani na líce ale na ústa. Tak nádherný pocit sa nedal ani opísať. V bruchu mi vyletelo tisíc motýľov. Cítila som sa úžasne a zabudla som na všetko naokolo. Zabudla som na to, čo sa ešte pred chvíľou odohrávalo. Aj na to, že sme už pokojne mohli byť obaja mŕtvi a s nami aj naši priatelia. Zabudla som dokonca aj to, ako sa volám. 
Bozkával ma jemne a nemienil prestať. A mne to ani neprekážalo. Myslím, že by som tak dokázala vydržať aj roky. Teda, až kým by nás niekto nevyrušil.

,,No konečne." poznamenal James a aj s Remom a Petrom začali tlieskať. My dvaja sme sa začali bláznivo rehotať a tým sme vyventilovali všetky emócie.